Just Exploring





Little by little we make small things big. Step by step we move forward. Following the right path, the Eightfold path, makes me calm, steady and happy. Did you find yours? Everybody has one, just some must look deeper or look for it longer. Just explore and it will unfold naturally.

Sunday, October 19, 2008

Novinky z Norska

Zopar veci sa pomenilo a tak vas poinformujem...
V prvom rade sa stalo to s cim som vlastne pocital uz ked som sem isiel. Pracu som mal dohodnutu tak vseliak cez kamarata a tak. V podstate som to mal az prilis lahke. Prisiel som, hned na treti den som sa stretol s novym sefom, isli sme vybavit povolenia a osobne cislo a hned som sa pustil do prace. Nezastavil som sa az do predvcera. Dostal som totiz vipoved. Nie, nie preto ze by som sa ulieval, ci nezvladal tesarcinu. Proste do norska prisla kriza z ameriky a prepusta sa. Nuz a kto si to zlizne prvy? Predsa zahranicni zamestnanci.
Ale mal som uz naplanovanu dovolenku a tu si este pekne vychutnam. Idem spolu s Banthem Sujivom pozriet norske fjordy a kopceky.
Ked sa vratim tak si budem hladat pracu. Myslim, ze by to nemal byt problem, ale predsa len zima v kombinacii s krizou nie je dobra konstelacia. Ale s mojimi kvalitami... A bude aj dobre ze sa osamostatnim od Milana. Je to velmi velmi konfliktny a negativistcky typ cloveka a to na mna vpliva. Plus som si kazdy den musel davat pozor na jazyk -pre mna nie lahka poziadavka... No a nikdy som presne nevedel na com som a nebol som si sam sebe panom. Takze pokial sa mi podari najst nieco tak to bude urcite lepsie. A ked nie, tak to tak malo byt. Vratim sa domov a aspon budem s vami - moji verni citatelia...
Okrem toho mam este nove, ze som si uz kupil letenku do Kuala Lumpur (Malajzia), takze tesim tesim. Idem tam na dve mesiace od februara do aprila

Sunday, October 05, 2008

Hardangervidda

Jeden pekny vikendik, sme sa Ja, Stano, Vilo a Evka rozhodli ze sa pozrieme do NP Hardangervidda. Uz som tu vyse mesiaca a okrem prace a trocha Osla som toho vela nevidel... a ak ma poznate tak je vam jasne, ze to je pre mna viac ubyjajuce ako 12hodinove sichty v praci.

V piatok vecer sme sa odviezli na kraj parku a prvu noc sme prespali v susiarni na drevo. Rano sme sa zviezli este kusok a zistili sme ze necelych 250km od Osla je nadherna ale surova priroda. Preco surova. No vsak fotky hovoria sami za seba. Kameniste rozlahle nahorne plosiny s tisicmi bezmennych jazier. Mysle sa nam doslova otvarali do nerozmernych priestorov, presne kopirujuc krajnu okolo nas. Slapali sme cely den a cely den sme nevisli z uzasu nad krajnou v ktorej srdci sme sa prechadzali... Boli sme uz v urcitej vyske a tak to bola tura velmi nenarocna, pretoze sme neprekonavali vyskove rozdiely. Vyhlady boli do daleka, obloha cira ako jazera pod nou a jesen celu krajnu zfarbila do rozpravkovych kreacii.

Na noc sme zakotvili pod strieskov na clnky pri jednom z jazier. Rano bola namraza a srien a husta hmla a biela duha... same krasy. Kosa umoznila lahsi prechod bazinami pri jazere, ktore vecer celkom narocne avsak teraz boli zamrznute. Cesta spat k autu trvala sice trocha dlhsie ako sme planovali, ale v takom pocasi a v takej krajne nam to vobec nevadilo. Bolo to proste nadherne






Wednesday, September 17, 2008

Norwegian wood

Pre mojich vernych... po dlhsom case update.... tentoraz z Norska... konkretnejsie z Osla... zo zmenou statutu: z tzv. white colar job to blue colar job.

Usidlil som sa v centre krasneho hlavneho mesta nadhernej severnej krajny. Mam sa tu skvele ale od zaciatku mi je jasne, ze by som tu dlho nechcel byt. Severne krajny sa mi sice pacia, ale nevyhovuju mi z dlhodobeho hladiska. Ja som asi jaster, alebo proste dieta slnka, pretoze potrebujem hrejive luce aby som citil prudenie krvy. Avsak do mojich snov a priani sa pridala aj jedna z tych klasickejsich: vlastnit domcek a zapustit v nom korene. A tak potrebujem nejaky ten kapital... zatial sa mi nenaskitly lepsie podmienky ako v norsku. Jednak su tu nadstandartne platobne moznosti -ani Amerika ani Anglicko sa nechytaju a hlavne mam okolo seba ludi naladenych na rovnaky ciel: zarobit co najviac penazi. Niektori to sice trocha prehanaju a niekedy sa mi zdaju trocha zgrlavi... ale co je ma po tom. Vlastne mi to pomaha a lahko sa mi setri. Ti co ma poznate viete velmi dobre ako by to dopadlo, keby som tu mal same cestovatelske duse okolo seba...

Den sa mi vacsinou zacina rano o 5tej rannou mini meditaciou-na vela sa fakt nezmozem... nieco po siestej sadame do auta a vydavame sa smerom Drobak. Praujeme teraz na prerabke striech. Dva vacsie bytove komplexi potrebuju poriadne zaizolovat. Jeden barak sme uz zmakli. Najprv sme rozobrali strechu, potom sme kladli 200ku vatu, na to krizom rostovanie 5x10 dosky a do nich dalsia 100ka izolacia. Cele to prikryvame specialnou foliou (Tyvek) a pridavame vzducho cirkulaciu z dvojiteho rostovania 5x5 dosiek, na zaver davame OSB dosku. Po nas pridu strechary a daju novu kritinu. Ten prvy barak na trval 3 tyzdne. Pracovny den konci vacsinou podla pocasia, ale ked neprsi tak tahame do 7mej. Cize v praci cista 12ka a mimo byvania 14ka. Pekna "zapierdalacka" ale stoji to za to. Ucim sa kazdy den a hlavne: nemusim moc mysliet a nemam ziadnu zodpovednost -no teda trocha mysliet samozrejme musim aj urcitu zodpovednost mam, ale v porovnani zo skolstvom je to uplna pohoda. Jedna sa totiz o iny typ myslenia -oznacil by som ho ako nestresove a v pritomnosti -ziadne planovanie a premyslanie do buducnosti. Jednoducho tu a teraz! A zodpovednost mam tak sam za seba -nie za neplnoletych pubertakov. Ale za ucenie by som to nevimenil! To ani nahodou, beriem tuto pracu iba ako prijemny relax a moznost zarobit denge na barak. Je to ako balzam na dusu a mysel takto sa fyzicky zatazit a pritom psychicky vypnut. Inac v porovnani z amerikou ani ta fyzicka zataz nie je nic moc. Kolegovia si uz dokonale zvykli na Norske tempo v praci a ja som bol nuteny sa prisposobit. Znicit sa nepotrebujem a tak mi to samozrejme ze nevadi, ale mam "dusevny problem" s ich necestnostou. Detska som vychovaval k presnosti a cestnosti a tu moji kolegovia natahuju hodiny ako sa len da a este k tomu nadavaju na co sa len da... trenujem si pocuvanie jednym uchom dnu a druhym von...

Zato doma ma vzdy vecer cakaju Ivan s Vilom. Oni stavaju lesenia a makaju ako sa patri! Az im to zopar jedincov zazlieva a vravia ze kazia Norske normy. Snazim sa snimi travit co najviac casu -ale kedze toho volneho az tak vela nie je, tak si vazim kazdu hodinku. Cez vikend vacsinou nieco podnikneme. Uz sme boli na mini cyklo vylete za Mikim do Sigerudu a minuly vikend sme isli na blsak. To je taka nasa neskryvana vasen: tolke poklady! Kebyze tu byvam tak si tam vybavim cely barak krasnymi kusmi a este k tomu za babku -ale kto by to odtialto vlacil na Slovensko!? Tak sme nakupili iba zopar drobnosti do kuchyne a s ostanych veci sme sa len tak kochali pohladom.

Pokracovanie neviem kedy pretoze pristup k internetu tu mam obmedzeny, ale este sa pokusim natiahnut nejake fotecky...

Sunday, June 22, 2008

Trocha vody

Kedy ste naposledy zmokly? Teraz vsak nemyslim tych par kvapiek co na vas spadlo ked ste utekali zo zastavky domov. Ozastjne! Opravdivo premokly az do nitky! Ja vcera. Spolu s Guylom...

Vyrazili sme rano. Plan bol jednoduchy -cely den slapanie na Helvelyn (949m) a navecer kamping niekde v Lake Districte. Predpoved bola, ako vzdy, zla. Dazde, burky a vietor. Ale kebyze sa tu riadim iba predpovedami tak by som sa nikdy nikam nedostal. Prsat zacalo asi hodinku za Harrogate, cize okolo 11tej.... a.... neprestalo az do pol noci...

Auto sme zaparkovali v malej dedinke Gunriling, za rovnomerneho a vytrvaleho dazda sme nahodili nepremokave veci -teda udajne nepremokave a vydali sme sa smerom na zapad. Prve dve hodninky boli v klude. Krasne vyhlady, vsetko zelene a svieze. Dazd sice neustaval, ale nebol moc silny a kedze sme este boli v doline tak ani nefukalo. Po dalsich dvoch hodinach sme sa vsak dostali na hreben a tam sa to vsetko zacalo menit. To ze dve tretiny mojej vybavy su z gore texu moze zniet bezpecne, ale kedze nakupujem v sekacoch, alebo nosim veci zopar rokov a vacsinou im davam zabrat, tak som zistil ze aj tento super material premoka.


Nebudem to dramatizovat, ale po necelych piatich hodinach slapania na mne nebolo sucheho miesta. Vrchol Helvelynu bol dost extrem -silny vietor, ostre skaly, viditelnost 3 metre a anglicka specialita: horizontalny dazd. Ale vychutnavali sme si to. Obaja sme boli v akomsi transe a veselom osiale. Takto to ma aspon cosi do seba. Ozasjtna skuska vytrvalosti. Ziadne cajove prechadzky po slnecnych luckach.

Napriek tymto pozitivnym pocitom sme sa nemuseli prehovarat a jednohlasne sme sa zhodli na tom, ze stanovanie by bolo super, ale kedze si nic nemusime dokazovat tak to isti auto. Zostup bol celkom OK, neustale schadzanie schodov je


vsak celkom zaberacka na lytka. Totalne premoceny a v neustalom vetre sme zacali byt aj dost brutalne premrznuty. Dlane a prsty mi sluzili len ako okrasa na konci ruk, pretoze ine pouzitie som moc nevidel.
Cestou dolu sme narazili na krasne ladovcove jazero a malebnu dolinu. Uplny ideal na stanovanie, relaxovanie a fotenie avsak v takychto podmienkach sme toto museli zredukovat na pat minutove momenty vychutnavania si okolia. Slapalo sa lahko. Cesta sa premenila na potocik a potociky na riecky. Hlavna rieka sa valila dolinou. Vsade plno vodopadov. Cela priroda bola dokonale precistena a svieza.

K autu sme prisli po siedmych hodinach. Kedze som premokol uz po styroch, tak som moc nerozlisoval medzi stadiami mokrosti, iba mi preletelo hlavou, ze takto morky som asi este nikdy nebol. Keby sme prisli vlakom a naozaj museli stanovat, tak by ma to asi aj trapilo, ale mysel je svicka lojova a jedna predstava tepleho auta ju dokaze naladit na uplne inu notu.

Gyula to hrdinsky odsoferoval az do Harrogate a tak sme sa vyspali v teplych postielkach. Dokonaly happy end.









Sunday, June 15, 2008

Cyklo vikend


Mam pred sebou posledne 4 vikendy v Anglicku, je uz konecne ake take pocko, aj ked o lete sa mi len sniva, mam za sebou hard core skusku z anglictiny (vysledky az v auguste...) a v skole nemam uz skoro ziadne povinnosti... takze je jasne, ze nebudem len tak kvasit na byte a nieco podniknem. Prvy vikend som si zorganizoval tak aby som sa na nikoho nemusel spoliehat. A to myslim fakt na nikoho ani na rusnovodica, alebo vodica autobusu... iba vlastne sily. Na to je bicykel ako stavany. Ked uz planujeme tu velku cestu na buduci rok, tak by som mal najazdit aj nejake tie kilometre...

V piatok som povybavoval mapy, kolega ktory sa o tom dozvedel mi ponukol svoj bivak -co som samozrejme s radostou prijal, pretoze nemam stan a predpoved je uprsana... idem na lahko -teda az na 2 kilovy spacak, ale neberem varic ani jedlo. Dva dni stravovania vo fastfoodoch ma nezabiju.


Vyrazam v sobotu po vydatnych skolskych ranajkach. Vyzera to ze som syn stasteny pretoze svieti slniecko a je nadherne. Prve mile ubiehaju jedna radost. Minam Almscliff Crag, celkom znama lezecka skala. Povodne som si chcel trocha zalozit, ale necham si na to nejaky iny volny den. Je to kusok za Harrogate takze sa sem mozem vybrat hocikedy -teraz by bolo dost odveci brat lezecky... Jazdim po uzuckych, murikmi alebo zivim plotom obohnanych cestickach. Anglicka specialita -auta maju problem ma obist, takze ked sa stretnu dve iduce oproti sebe tak jeden musi zacuvat az kym nepridu na sirsie miesto. Pravda je vsak, ze su nadherne, malebne a velmi anglicke. Kopce su celkom vycerpavajuce, ale stupania sa striedaju s klesaniami takze je to vyrovnane.

Obedujem -co ine ako fish and chips -pri riecke v Ilkley. Zacina mrholit, ale kym som dojedol tak prestalo. Opat smer severo zapad. Uvedomujem si ako je cela cesta poznacena mojim odchodom -na vsetko sa pozeram ako keby naposledy -velmi prijemny, vsimavy a intenzivny sposob nazerania sa na svet. Nebolo by odveci sa tak pozerat vzdy! Vychutnavam si kazde steblo travy -a tych je tu veru neurekom. Zacina prsat, tak pod stromom nahadzujem bundu a nohavice. Aj tie kvapky ma bavia a to mam premokavu bundu... ale vsak co uschnem. Ha a neuplinulo ani 15 min. a dazd tak ako prisiel aj odisiel -a zmyl ten hrozny pel. Nemozem si pomoct, ale alergia je fakt svina. Kycham a soplim ako sialeny...



Po ceste som si mrkol Bolton Abbey -zevraj jedna s najkrajsich monasterii v anglicku. Dalej minam malebne dedinky ako Burnsall, alebo Appletreewick -uz len z toho nazvu vam musi byt jasne ze je to krasne miesto.




Ani neviem ako a uz su tu tabule na Grassington a ze iba 4 mile. Hmm... to mi teda ten cas ubehol. Este nie je ani 5 hodin... nuz ale vsak to je 7 hod. slapania... V Grassingtone si davam teplu polievocku a slnim sa na vydlazdenom namesti. Predsa len som celkom unaveny. Schadzam k rieke. Vedie tadial miestna foot path. Miesto na stanovanie ako zo sprievodcu -az na to ze ten stan nemam. Je pomerne skoro. Sedim pri rieke a som omraceny kludom tohto miesta. Cumim na tecucu vodu, kamene, stromy... dokonaly relax. Vydrzal som tu len tak sediet a nic nerobit 2 hodiny. Potom som omrkol lokality a nasiel som super flek. Kusok od vody, ale za murikom -predsa len je to znacena cesta, tak naco provokovat. Zalaham, este nie je ani devat, ale citim ze som prijemne unaveny.

Noc je chladna, rano sa zobudzam a vsetko je zamrznute: a to je stred juna! Ranna hygiena v rieke, ranajky a vyrazam uz pred siedmov. Naspat idem severnou cestou. Fuha ale co to? Akonahle sadam na bicykel zistujem ze na zadku mam asi brutalne modriny a nohy mam stvrdnute ako kamen. Vcera mi to az tak neprislo! Normalne mam pocit, ze to naspat ani nespravim. A este k tomu same kopce. Po hodinke som to ako tak rozchodil, ale do niektorych strmakov proste tlacim bike. Rano je celkom sviezo a tak sa moc nezastavujem. Neprsi to je super, ale je kosa, pri niektorych rychlo zjazdoch mi zamrza usmev na tvari.... Slapem slapem a zrazu opat -tabula ktoru som vobec necakal. Ze Harrogate 12 miles. Ha a to je este len 10 rano! No nic aspon stihnem skolsky brunch. Krajna je tu pekna, ale od prejdenia hranic Yorkshire Dales o dost monotonnejsia -nestazujem sa, aspon tu nie su brutalne 16% stupania -co tam potom ze za nimi nasleduje samozjazd ked cestou hore skoro dusu vyplujem.

Ale spravil som to. Na cestu na vychod sa tesim stale rovnako -ale predsa len mam realistickejsie predstavy -jedno z predsavzati: hlavne si musim zohnat poriadne cyklo gate s dvojitimi vypchavkami, pretoze mi inac zhori cela prdel!

Sunday, June 01, 2008

Juho-zapad Anglicka


Posledne prazdniny. Je ich tu celkom dost takze mi to moc nevadi. V porovnani so slovenskym skolstvom tu maju ziaci a teda aj ucitelia ovela viac volna. Kupodivu to ma aj nevyhody -napriklad to stvoji peniaze, treba nieco vymysliet a potom to zorganizovat... ako urcite viete tieto veci ma netrapia, takze je to v pohode. A co som to teda vymyslel?
Wales, Cornwall a zbytok juho-zapadneho Anlgicka. Prenajali sme si s Martinou auto a sup ho priamo do srdca Walesu -Snowdonie. Narodny park s majestatnou horov Snowdon. Od rana viac menej prsalo, alebo mrholilo, alebo bola hmla -takze to malo svoje caro a atmosferu. Nenechal som sa odradit. Plan bol jasny: po obvode hrebenov zvanych Horseshoe na vrchol Snowdonu. Vyslap bol celkom jednoduchy. Avsak to len preto, ze sme sa vyhli driapaniu sa po skalach severneho hrebena. V tej studenej dracej hmle, nulovej viditelnosti a maximalnej vlhkosti by to bolo celkom nebezpecne. Vydali sme sa radsej po juznej stene, kadial viedla mila dlazdena cesticka. Klukatila so medzi plesami a jazerami. Kde tu na nas zautocil draci dych, vzapeti nam vsak mierny vanok odhalil masivny skalny utes, vrcholky hrebena, alebo jazero hlboko pod nami. Vacsinu casu sme vsak slapali s hlavou v oblakoch. Na vrchole sme nasli akurat tak kamen so svetovimi stranami, ale kedze si drak akurat zivol, nevideli sme si ani na koniec nosa. Naspat sme pokracovali po konskej podkove na severnej strane juzneho hrebena. Tu nas vsak zliezanie skal neminulo. Bez mapy. V hustej mliecnej hmle. S minimalnou predstavou kadial vedie cesta... Najsamsuper tura. Bez pomoci miestnych turistov by sme tam mozno aj zabludili. Ale drak sa rozhodol nas pustit dalej a tak sme bezpecne zliezli az k jazeram a spat po kruznici k teplemu a bezpecnemu auticku.
Zbytok vyletu sme sa rozvazali ako zapadniarsky turisti po mesteckach a mestach, plazach a utesoch, parkoch a namestiach. Bolo krasne vidiet poulicnych umelcov, pocut spievajuce cajky, nadychat sa morskeho vzduchu. Zaujimavo posobi Anglicko ako pristavna krajna. To co som videl do teraz je uplne ine. Byvam v strede ostrova, ktory sa viac menej nelisi od kontinentu. Avsak mesta ako Plymouth, odkial sa vypravili prvy usadlici do Noveho Anglicka, alebo malebne plazove mestecko St. Ives, ci dalsie pristavne velkomesto Portshmouth, odkial sa vypravovali lode do neviemkam, v sebe skryvaju silu a povab kolonialneho Anglicka, ktore z tychto pristavou vysielalo lode do celeho sveta. A cely svet kotvil lode na tych samych brehoch. Ten ruch, ten zivot, tie starocia neodvratne vryte do charakteru miest mi este teraz poletuju po tvari.

Saturday, May 24, 2008

The journey to the Middle East!

This is just my prep for CPE exam which I'm going to take soon. I Thought that it might be interesting to some of you since it's truly authentic. Enjoy.

It was a mutual idea, that came out spontaneously in my and Richard's heads. Both of us have already explored the west –particularly Spain, so this year's summer holiday we focused on the other side. Turkey? I can clearly recall even now –after eight years –how this name popped out when we were sitting in my room. As single travellers we had to make sure that a trip together would suit us both. It wasn’t much of a problem, we just concluded that everybody does everything necessary without the dependeningt on the other.

We set off Thursday early morning. Even the start was a classic. Richard was late, so we missed the train. Never mind, we wanted to hitchhike anyway, so why not start from Galanta straight away. Since the beginning we were determined that if it’s not going to work we will split and meet again on predetermined meeting point. Oh, but it did work. we didn't expect it to run so smoothly, as if it was preplanned. The following night we entered the land of Ataturk, the border between Europe and Asia.

This was the travellers’ heaven and we were totally aware of it. Moments of excitement were mixed with on overwhelming feeling of the unknown and unseen. Everything was for the first time, everything was new. We were imprinting all of it into our untouched brains.

Hitchhiking was the best part of it. A never ending source of countless new experiences, it brought us to very many interesting, exciting and useful situations –sometimes even a tad dangerous. But we didn’t mind. We were young, reckless and thirsty for adventure. It was the trip of our dreams, on the edge, beautiful and unique. We travelled on the very minimum budget. It was a test of our endurance and mental challenge as well.

The most vivid story is probably the one from the city Van, on the shore of the lake Van, near Iran’s border. Richard desperately wanted a carpet. A matter of a few minutes if one has money, but it took us the better part of an hour to cut the price to one within our reach. It was worth it and I’m pretty sure that the shopkeeper must have remembered us for ages –westerners who fought for every penny!

This trip was a real journey. It showed me the wonders of travelling and therefore it won’t be replaced. There were bigger ones, there might be more extreme ones, but there is not going to be one like this!

Thursday, May 08, 2008

Nottinghams streets

Just few notes...


What a wonderful miracle is hidden in the presence of your loved ones. Same town, same time, same people but one! and what a difference it makes!


Was is to happened that I would find my self in the middle of this little big city on my own and the whole experience would be about something else....


Few details like nice weather, enough food to eat, peaceful state of mind and person you really like and the whole universe looks gorgeous.

Change just one of these factors and the same trip can turn out to be a disaster.




It is the same with almost everything. Why do people say that this town is lovely and that one is not? Why do they say that one country is excellent and another is horrible? Why someone says that this person is lovely while someone else says that the same person is disgusting?


It's all about personal experience!!!


So even sleeping on a fire escapes staircase platform can be perceived as wonderful night. While some different day or different people around... staying in a luxury hotel might be nightmare... or maybe just a boring night.


The odd thing is that one never knows and the same conditions but just a tad change in some details, for example ones mind, and the night turns into a dreadful experience.



Why I am writing all this? Well except of few other dozen similar experiences, which inspired similar thoughts in the past, one just happened few weeks ago.


But I have to say that I have never before slept in the middle of a big city, during busy Saturday night... with minimal gear -that is to say no sleeping bag, no matres... Just some cartoon boxes, elevated platform and the warmth of other human being.


I will not forget so soon the aimless wandering between all the party people. They were getting drunk and we were looking for cartoon boxes!


Me and Martina and the streets of Nottingham in a spring. Not bad!

Sunday, April 06, 2008

Viva Mallorca!

Den 1 (30.3.2008, nedela)
Po miernom premrznuti v Anglickych horach sme chytili azimut juh a more! Do Palmy na Mallorce sme prileteli vecer o 10tej. Obehli sme vsetky pozicovne s autami este na letisku a vychytali sme samozrejme tu najlacnejsiu. S Martinou sme sa celkovo zhodli na nasej oblubenej znacke: Najlacnejsie a Najviac! ktoru sme kupovali cely vylet. Aj tak mi vsak miestami tato cesta pripadala skor ako dovolenka -hned z letiska sme isli na parkovisko, kde sme mali zaparkovaneho nasho cerveneho tatosa: Peugeot 107 a vydali sme sa do hotela. Servis bol sice slaby, trvalo nam dve hodiny kym nam na izbu doniesli vodu, este dalsiu hodinu kym sme nasli ten spravny hotel. Ze to nedava zmysel? Ale ba! Staci, ked si uvedomite, ze pojem auto, izba a hotel pouzivam ako synonyma...
Nakoniec sme spali niekde vo vnutrozemi pri Santa Eugenia. Celu noc lialo ako z krhli a bolo celkom chladno a tak nase idealne predstavy o slnkom rozpalanej krajne zostaly iba predstavami.

Den 2
Rano sme sa vydali na spoznavaci zajazd smer severo-vychod. Po ceste sme sa zastavovali v mesteckach ako Sineu, alebo Inca, ktore posobily ako stredoveke mestecka -avsak s bohatym a stedrym zemepanom, pretoze vsetko bolo krasne vykachlickovane a ulice boly ciste. K obedu sa na nas zacalo usmievat slniecko a tak sa nam nalada trocha zlepsila. Cele poobedie sme sa ledabolo poflakovali po kammennych namestickach a vylihovali na lavickach... proste sme relaxovali ako sa len dalo. K veceru sme dorazili do Alcudie, kde sme sa poprechadzali po hradbach z 12nasteho storocia a omrkli krasny zaliv s vyhladom na utesy. V podstate sme sa cely cas starali len o nase zakladne zivotne potreby a vychutnavali si krasu a lahkost stredozemneho spanielskeho malickeho ostrova s bohatou historiou. Krasu a prijemnost celeho vyletu nezne a na zaciatku nenapadne doplnala pritomnost toho druheho. Doslova sme si vychutnavali kazdy moment... aspon teda ked hovorim za seba...
Den 3
Spali sme na upati hor Sierra Tramuntana, ktore sa tahaju celym severnym pobrezim ostrova. Plan tohto dna bol jasny: vyslap na jednu z 5tich tisicoviek, ktore tu maju. Zakotvili sme v Monasterii Lluc -Martina tam hned zahliadla vhodne zachody na umyvanie vlasou -velmi pozitivny objav. Natankovali sme vodu a vybaveny guidom z turistickych informacii sme sa vydali na trek. Nebudem vas vsak napinat - v porovnani s Lake Districtom to bola prechadzka rajskou zahradou -upatie hory Tomir (1103m), na ktoru sme mali nasmerovane, ju vyslovene pripominalo, neskor, blizsie k vrcholu zacal pofukovat vetrik a dodrzujuc nasu tradiciu: zasadne nechodit po chodnikoch sme sa po par hodinach ocitli traverzujuc strmim svahom hore, doplnajuc obcasnym lezenim po skalkach. Na vrcholku fukalo ako na vrcholku Mallorskej hory, ale zato vyhlady boli uchvatne! Tajne sme dufali, ze cestou dolu objavime chodnik spominany v guidovi, ale ako som uz spominal nasa vlastnost netrafit sa na chodnik dosahovala dokonalost a tak sme to opat len zbehli lesom a skalami priamo dolu. Jedine na co som mal chut bolo ist vysvetlit panikam v turist information, ze turu ktoru oni odhadovali tak na 5-6 hodin sme uplne easy zvladli za 4 a to sme sa este trocha stratili a miestny baca nam krasnou spanielcinou vysvetlil kadial mame ist. Zbytok dna sme stravili na priestrannom parkovisku pri klastore. Zalozil som ohen a opiekli sme si spekacky. Potom som sa ospliechal vodou a sladko zadriemal na slnku, zatial co si Martina hodila "sprchu" v nasom luxusnom apartmane.

Den 4
Na radu dvoch nemeckych camperov -ktori nazoaj davali minimal, sme sa vidali smer Valldemossa. Zaparkovali sme auto v malebnej dedine akoby zavesenej na strmych svahoch Tramuntanskych hor a sli sme na dalsi kopcek tentokrat s nazvom vhodnejsim skor na praci prasok -Teix. Dnes bolo fakt krasne, miestami az typicky stredozmeny hic. Slapali sme vsak v prijemnom tieni olivovych stromov po mierne stupajucich serpentinach. Vrchol bol akysi plytky a roztahany. Vsade same skaly a moj predstavovany vyhlad na utesi priamo do mora sa nekonal, avsak videli sme az na juh ostrova do Palmy. Vybalili sme nasu piknick vybavu pekne v zavetri, doplnili zasobu energie a vychutnavali sme si hrejive luce vysokohorskeho slnka. Zaujimavym faktom, ktory nas sprevadzal cely tyzden boli rozmery ostrova. Mapa totiz mala zvlastnu mierku. Vsetko vyzeralo celkom daleko, ale vzdy ked sme zbadali dopravnu znacku tak sme sa zhlboka zasmiali. Vacsinou to bolo nieco ako Palma 12, alebo Valldemossa 6 a podobne -a to sme boli napr. v stvrtine ostrova na mile vzdialeny od danych destinaci. Celkovo najvacsia vzdialenost ktoru sme na tabulach videli nepresahovala 100 km.
Vcelku pozitivna vec az na jednu malickost: deal v pozicovni bol, ze sme dostali plnu nadrz, za ktoru sme zaplatili a mali sme vratit auto s prazdnou. Samozrejme, ze nas na zaciatku vobec nenapadlo, ze s mini autickom s mini spotrebou na mini ostrove to moze byt celkom zakerny chytak. Ale ako spravny cechoslovaci sme sa nenechali okradnut a tak sme jazdili ako sa len dalo. Este v tento den sme zliezli z vrchov a skocili sme na vecernu prechadzku Palmou -ktora je vlastne na druhej strane ostrova... Velkostou a poctom obyvatelov je Palma nieco ako Bratislava, ale samozrejme ze polohou a charakteristikou obyvatelov je to nieco uplne ine. Velmi pekne mesto. Prijemne som sa tam citil. Alebo zeby to bolo Martinou?

Den 5
Pocasie sa priklonilo viac k takemu ake si vsetci predstavujeme, ked sa spomenie Mallorca a tak bol plan jasny: vamos ala playa... Rano klasika skocili sme do kupelky zvanej pumpa. Po mozno aj vyse hodinovom hladani sme zistili ze to s tymi plazami nie je az take ruzove. Bud sme prisli k pobreziu vylozenym skalami, prekladanymi hotelmi, alebo chceli nehoraznych 6 euro za parking!!! Skusili sme to trocha netradicne. Skocili sme do primorskeho mestecka, nasli sme tam turist information a prijmnej pani, ktora dokonca hovorila po anglicky vysvetlili co hladame. Ta nas hned odhadla spravne a iba sa spytala ci radi chodime... nasmerovala nas na bezplatne plaze, povedala, ze tam nie je voda, ani sprcha a ze si mame zobrat nieco na hlavu a nieco do zaludka. Rady ako od maminky. Preslapali sme si asi 2 km a nasli sme krasny, aj ked mozno nie dokonale upraveny, mini zaliv a tam sme sa rozlozili -pofukoval vetrik, takze sme sa nepotili ako sa zvycajne ludia potia pri rotovani na dekach ako prasiatka na roste, ale zato som chytil prirodzeny bronz a dokonca som sa vykupal v mori. Nedalo sa sice moc plavat, pretoze ked som si ponoril hlavu tak mi zamrzal mozog a tak sa mi ruky odmietali pohybovat a pluca akoby zabudli ako sa nadychuje, ale bolo to super. Po 3 hodinach som zacinal byt cerveny ako rak, tak sme radsej zdvyhli kotvy a vidali sa spat do mesta.
Den 6


Toto bol posledny full den nasho zajazdu a tak sme si to patricne uzili: minul som vsetky prachy co mi zostali co bola vyse tretina vsetkych penazi, ktore som zo sebou bral. Ale stalo to za to: videli sme krasnu jaskynu Coves del Drac, kde sa po podzemnom 1,2 km dlhom jazere premavali gondoliery, hrajuc vaznu hudbu doplnanu celkom impresivnymi svetelnymi efektami -romantika ako svina! Potom sme sa rozhodli konecne ochutnat malorsku kuchynu a tak sme po polhodinovom vyberani nasej znacky (najlacnejsie a najviac!) zapadli do restiky, ktora ponukala Taste of Spain. Bolo to super az na zopar detailov: bola to cisto anglicka restika (anglicky majitelia, menu aj hostia), doniesli nam studenu misu salamov, oliv a spanish omelet a to "vsetko" za neodolatelnych 10€... nuz co, hlavne, ze sme tolko vyberali a nenechali sa nachytat.


Kedze sme vsak stale mali este skoro polovicku nadrze a den sa ani zdaleka nechylil ku koncu, tak sme sa vybrali za dalsimi dobrodruzstvami. Najprv uzasny narodny park, kde zije spusta vtakov, ktorych chodia sledovat ornitologovia. Chechtali sme sa na podobnosti ornitologa a gynekologa. Jeden pozoruje vtakov a ten druhy... .Vyzeralo to vsak asi ako mocarisko s rakosim, za kazdym druhym mesteckom na juhu Slovenska, alebo Moravy.
Potom sme si isli pozriet Alcudiu, kde sme len zistili ze sme tam uz boli, tak sme skocili do Port de Alcudia zistujuc to iste: uz sme to cele presli a stravili tam pol dna. Proste sme zistili ze sme prezreli cely ostrov. Jedine co zostalo boli tie tri ostavajuce tisicovky v horach, na ktore sme predsa len uz nemali cas. K veceru sme sme sa vidali smer Palma airport a uplnym zazrakom sa tesne pred vecerom rozblikala kontrolka R na displaji nadrze... ani neviete ako ma hrialo pri srdci, ze im tam nenechavam zbytocne vela benzinu.


Den 7 (5.4.2008)


Rano budicek v 6. Kedysi normalny cas, teraz po vyse dvoch tyzdnoch prazdnin celkom sibenicny termin -ale akosi som druhu polku noci nevedel spat a tak som to zvladol. Este zatmi sme vyrazili a zbalili sme sa az na parkovisku letiska a bez problemov sme odovzdali auto. Na terminale sme sa narjprv trocha skulturnili na wc a potom naranajkovali musli so susenym mliekom. Spat v Londyne sme boli na obed a sice nas necakal dazd, ale kosa bola vcelku riadna a na druhy den rano ukaz v Londyne moc nevidany: SNEH

Lake District seriozny prechod!

V narodnom parku Lake District som uz bol po treti krat, ale az teraz sa mi podarilo uskutocnit seriozny prechod horami a dolami.
S Martinou sme nase velkonocne prazdniny (21.3.2008 -8.4.2008) zacali planovat uz niekedy v novembri, pri nasom prvom kratkom zoznamovacom zajazde. Vtedy sme si hovorili, ze vsak do velkej noci uz bude jar a to bude teplucko. Avsak zaciatok prazdnin tak vobec nevizeral a dokonca snezilo aj v Harrogate. Predsalen ked prisla ku mne s navlekmi do snehu a spustou zimneho oblecenia tak som sa trochu pousmial a komentoval som to nejakou nemiestnou poznamkou typu ze toto nam v Anglicku nehrozi.



Naplanovali sme to ako ozajstny minimal trip a tak sme sa vybrali stopom. Avsak po hodine mrznutia na vypadovke sme zistili, ze jednak nie je leto a jednak sa nikto netrha nas s batohmi brat. Tak sme operativne zmenili plan a isli na vlak. Do Keswicku -v srdci narodneho parku -sme prisli vecer. Zohnali sme vodu a chleba a odslapali si to kusok do lesika vedla jazera. Tam sme sa utaborili a krasne sa vybuvinkali.
Druhy den zacal uplne idealne. Krasne slnecne pocasie, slapanie vedla jazera, ziadne stupania ci klesania, minimum ludi a super nalada. Presli sme celou dolinou az na upatie kopcov -presne tam kde mi na Vianoce s rodicmi zlihal plan na krasnu vychadzku koli nekrasnemu pocasiu. K obedu sa zatiahlo, ochladilo a zacalo snezit, ale vobec sme sa tym netrapili a navarili sme si paradne jedlo. Prvotne sme chceli cely prvy den slapat len dolinou -vedie tadial hlavna turisticka znacka Cumbria way. Avsak okrem par tabul v dedine sme na ziadnu znacku nenadabili a tak sme sa zrazu ocitli na na chodniku, ktory viedol cez sedlo a jeden z tisicou vrcholov -nejaka 770tka -to sme sa samozrejme nenechali odradit a ze predsa nebudeme slapat naspat.




Trasa bola mega krasna a mraky akoby naschval zostavali za nami, takze nas neukracovali o vyhlady. Sice mierne snezilo a slnko bolo zubate, ale to na nadhere hor len pridavalo. Po necelych 2 hodkach sme prekrocili sneznu ciaru. Nic extremne, ale vrcholky boly kontinualne pokryte snehovou polevou. Slapali sme v tichu dalej. Boli uz asi 4 hodiny po obede a tak nam bolo jasne, ze musime pomerne rychlo prejst cez vrchol a zist zasa dolu pod snehovu hranicu -predsa len sme mali letny stan a keby aj, Martina by mrzla aj na plazi! Akosi mi blbol kompas na hodinkach a tak som poriadne nevedel lokalizovat nasu polohu. Znacky veskere zadne a tak nam nezostavalo nic ine, len slapat dalej po uzkom klukatom chodniku a orientovat sa podla mapy a charakteristickych znakov krajny. Po necelej dalsej hodinke sme vystupili na priestrannu plosinu a odtial sme to museli seknut popri skalach prudko hore. Chodnik bol zamrznuty a miestami sa trebalo pridrziavat rukami -co s tazkymi batohmi na chrbtoch bolo celkom "zabavne". Miestami by sa dali vyuzit aj macky. Nasledovala dalsia plosina. Vsade sneh, ziadne zachytne body, ziadne chodniky a jasne ze ziadne znacky. Tu sme uz nahadzovali navleky a ocitli sme sa v polmetrovom snehu. Nastastie vsak bolo vidno vrchol a tak sme to strihli priamo nan. Ze ste si mysleli, ze 77o-siatka nemoze byt nic vazneho?! Nuz tu to vyzeralo ako na severnom pole-sice ako z nejakeho lacneho hollywoodskeho filmu-avsak celkom seriozne. Vrchol bol plytky a obly. Ziadne strme stity. Fukal silny vietor, bolo zamracene a do tvare nam fukal naviaty sneh.... Cestou dolu sme totalne stratili chodnik a tak sme len drzali smer. Ocitli sme sa na skalnatom a strmom juznom svahu. Az ked sme zisli dobrych 300 vyskovych metrov sa nam podarilo najst chodnik a podla jazera lokalizovat polohu. Dokonca sme zahliadli dolinu a v nej domcek s dymiacim kominom. Na upati hory sme rozlozili stan a uz potme uvarili co to pod zub -teda pod ten moj zub. Bol som pekne vycerpany -vsak mame za sebou 9 hodin slapania s plnou polnou- a hrial ma na dusi prijemny pocit, ze predsalen to Anglicko nie je az take nudne... ale Martina, neviem ako to cele zvladala, nuz ale ked povedala, ze nechce jest tak ma napadlo, ze to musel byt pre nu asi extrem a dufal som, ze sa zajtra so mnou bude bavit.




To som ju fakt este nepoznal. Komentovala to jedinou vetou: "Neviem ako si si mohol mysliet, ze toto zvladnem a ze si ma sem zobral..." Avsak dobry spanok a teple ranajky spravia svoje a tak bolo na druhy den vsetko fasa. To ze sme hned prvy den spravili vyse 20km s prevysenim 700m sme este nevedeli a taktiez sme nevedeli skutocnu vahu nasich ruksakov, ktoru sme po vazeni na letisku ovela, ale fakt ovela lahsich ruksakov odhadli tak na 20kg (resp. Martinin tak na 15kg)

Zisli sme do doliny. Doplnili zasobu vody a od miestneho hoteliera sme zistili, ze v Anglicku sa cesty neznacia ako v Europe. Tu treba vediet slapat podla mapy a kompasu. To sa mi samozrejme pacilo, len teda skoda, ze som to nevedel od zaciatku. Chlapik nas obdaroval buzolou a nasmeroval na smer The Old man of Coninston -co bol nas finalny ciel.

Treti den sa slapalo ovela lahsie a pohodovejsie. Ruksaky akoby prestali byt tazke a nohy kracali same od seba. Ale to len po dobu ked sme opat dorazili do snehovej capicky a zacal nam fukat sniezik do tvari. Buzolu sme sice uz mali, ale kto by ju stale vytahoval a pustal si teplo pod bundu a motal sa s velkou mapou, ktora je akurat tak perfektny vetrochyt! Nastastie sme stretli miestneho horala -stary entuziasticky pan, ktory slapal rychlostou mladika, nam pekne do detailov vysvetlil kade mame ist. Tak sme sa mohli oddat krasam prirody -az na ten mraz, cernotu na oblohe, pichlavy sneh v tvari a hmlu to bolo proste dokonale. Slapali sme par hodin a v skoro pravidelnych intervaloch sme si mysleli, ze ideme nespravne a ze Stareho Muza minieme. Mna to veru netesilo, ale Martina len s tazkostou zakryvala ulavu. Vzdy vsak vyslo najavo, ze vlastne ideme dobre -nuz ale zorientuj sa ked zem je biela, vzduch okolo je biely a obloha je siva... nakoniec sme dorazili ku kammennej mohyle, ktora nemohla byt nic ine ako vrchol Coninstona. Tam sme sa v rychlosti obcerstvili a zdrhali sme druhou stranou dolu. Zistili sme vsak, ze ako team mame jednu uzasne zahadnu vlastnost: stratit chodnik -ktoru sme pocas celych prazdnin doladovali k dokonalosti a tak sme sa doslova po par metroch ocitli na vychodnej stene hory schadzajuc skalne ubocia a snehove polia -jednoducho offroad. Ako sme schadzali nizsie a nizsie snezenie sa postupne menilo na dazd s ladom a poda pod nohami bola ako nasiaknuta spongia. Stacil jeden mali sklz a mal som rukavice uplne premocene. Nastastie vsak v doline neprsalo. Doslapali sme az do dediny Coninston a tam sme vcelku vycerpani rozlozili tabor. Uz sme vedeli, ze vsetko je v poriadku, nevadilo ze sme opat slapali dobrych osem hodin... nech si aj traktori padaju, zajtra ideme pekne vlacikom domov a tak sme sa nechali uniest na slnkom zaliate plaze Malorky, ktore na nas uz cakaju...

Doma sme sa len trocha scivilizovali -umyli, najedli, vyspali a nacerpali sili na dalsiu cestu.

Friday, March 14, 2008

Buducnost

Kolko? Uz skoro dvadsat rokov ma v mojej mysli slovo buducnost mierne negativne a depresivne pozadie. Vzdy sa "trebalo" rozhodnut... vzdy si "trebalo" vybrat z urcitych moznosti a ponuk. Uz od zakladky som trpel urcitim syndromom. Neviem ho pomenovat, ale vzdy som mal pocit, ze sa nechcem rozhodovat, nechcem mysliet na buducnot. Co tak len zit! -nastastie to uz nie je take zle -uz to nie je totalna cierna diera.... ale stale je to akasi zahada.

Tentokrat sa pri myslienkach na Buducnost pridava novy faktor. Poslednych 8 rokov som mal vzdy nieco poruke, vzdy bol nejaky plan. Udalosti sa proste diali. Nieco som zacal a nechal to prirodzene vivijat. Amerika bola jedine obdobie s miernou neistotou a moznostami -v hlbke spomienok sa mi vrila ako velmi silna viera v sameho seba. Pocit, ze dokazem prezit a dokazem sa o seba postarat aj v sirokolaktovom kapitalizme.

Po troch rokoch serioznosti sa opat vidavam na cestu. Mozno si niektori hovorite, akej serioznosti. Vsak si bol najmenej seriozny ucitel akeho poznam! Dufam, ze to nie je pravda. Naozaj som sa snazil byt zodpovedny a v mojich ociach a hlavne v porovnani s mojou minulostou som bol extremne seriozny. Nastal vsak cas na zmenu. Nechcem sa vratit do minulosti, avsak chcem trocha neistoty. Chcem trocha vzruesenia z neznameho. Chcem objavit nove a doposial mozno skryte zrucnosti a vlastnosti, ktore su vo mne. A taktiez chcem vidiet moznosti a nadychat sa cerstveho vzduchu. Vonku zo skolstva. Prec zo systemu, ktory nuti deti studovat ucivo o ktore nemaju ani stipku zaujmu. Kde ucitelia vynakladaju enormne mnozstvo energie na pubertakov -ano uslachtily ciel a asi by som sa nemal pozerat na to, ze nie kazdy jednotlivec si to naplno uvedomuje a nie kazdy to ocenuje -ale co tak realizovat sa v nejakej uplne inej sfere? Co tak nasmerovat energiu niekde kde jej vyuzitie nebude zalezat na ludoch, ktori menia nazory a nalady castejsie ako aprilove pocasie...
Neodchadzam zo skolstva uplne znechuteny a vystaveny! To by som nemal velku vydrz. Celkovo to bolo velmi pozitivne a uzitocne obdobie v mojom zivote -a aj ta spominana serioznost mi padla velmi dobre a budem z nej este dlho cerpat. Citim vsak potrebu zmeny. Zmeny bez priciny. Aspon teda bez velkej a dolezitej priciny. Proste chcem len trocha slobody, navratit sa k mojim hipisackym zakladom a vidiet svet pokial mam moznost. Taktiez spoznat moznosti realizacie a zamestnania pokial mam moznost. Ludia, ktori ostavaju v jednom zamestnani prilis dlho, vacsinou zostanu navzdy! A to je depka! Nechem aby som dospel k niecomu ako "prilis dlho" a tak radsej odchadzam skoro -niektori by mozno povedali prilis skoro... Nehovorim vsak, ze odchadzam navzdy. V podstate si hovorim, ze odchadzam len docasne aby som sa vratil s novymi silami, cerstvymi napadmi a hlavne s vyrovnanostou byt seriozny!
A co budem robit? NEVIEM! A prave to sa mi paci!

Wednesday, March 05, 2008

Anglicky studenti





No, chvilu som sa rozhodoval, ale nakoniec som privolil! Idem Vam totis napisat o Anglickych studentoch. Zavana to az privelkym ohovaranim, ale skuste to brat iba ako porovnavanie. Bez emocii a posudzovania... neviem, co to melem, vsak to sam nedokazem!

Zakladne rozdiely v bodoch:

  • Navonok posobia "profesionalne" a sebavedome, celkom priatelsky. To je vlastnost, ktora, ked sa neprehana, tak je dost uctyhodna... nasi studenti sa do toho pomaly dostavaju, ale predosla generacia s tym mala ovela vacsi problem.
  • Su pohodlnejsi a viac zvyknuti na podrobne vedenie. Toto je typicky problem Zapadu. Vsade su presne navody, napisy, na vsetko su pravidla a papiere. Ucitelia musia vysvetlovat pekne po lopate -vacsinou vsak az priblo a trivialne. Priklady su na jedno kopyto celu hodinu a potom druhy typ na druhej hodine. Toto inac nie je az take zle, ale niekedy je to proste nuda. Tak isto v telke a v spolocnosti vidiet, ze si proste uz zvykli na nonstop navadzanie. Trocha z toho podla mna degeneruju.
  • Avsak neboja sa experimentovat a maju celkom dost dobrych napadov. Co sa tyka neakademickych zalezitosti, tak to sa na nich nechytame. Celkovo su ovela ochotnejsi zapajat sa do sportovych turnajov, umeleckych podujati, hudobnych koncertov a podobnych zalezitosti.
  • V akademickyh predmetoch posobia mierne lenivsie, aj ked to zavisi od jednotlivcov.
    Co sa tyka vseobecnej inteligencie a rozhladu, tak to maju co dohanat, avsak vo svojom obore su majstri. Pokial to nie je ich parketa, tak su uplne mimo, ale ak sa niecomu venuju, tak dokazu byt dost dobri.
  • Nestazuju si, nefrflu! Aspon teda nie prehnane. Samozrejme, ze sem tam si pofrflu, ale udivuje ma napriklad ich ochota hrat sporty vonku za kazdeho pocasia: je jedno ci snezi, prsi, alebo mrzne... aj za prudkeho dazda sa chalani valaju v blate a hovoria tomu rugby training... Tu vsak treba zobrat do uvahy jeden dolezity faktor. Pokial by brali do uvahy pocasie ako my, t.j. pokial je nepriaznive pocasie, tak je telesna v telocvicni, tak to by si nikdy nezahrali, pretoze napr. Rugby sa v telocvicni hrat neda! Nechcel by som vidiet tie ohyzdne zlomeniny a oskrete tvare!
  • Su slusni a za vsetko sa ospravedlnuju
  • Avsak v kontraste k predchadzajucemu bodu dokazu byt pekne neprijemni a samozrejme, ze vymyslaju... To, ze sa za nieco ospravedlnia, neznamena, ze to nespravia znova. Niekedy mi s tym dost lezu na nervy, pretoze je to totalne falosne! Niektori dokazu byt pekne drzi! Nezalezi na veku ani inteligencii. Proste niektori mali asi prilis makkych rodicov, resp. vychovavatelov a babysitterky a tak nevedia, kde su hranice slusneho spravania. Nemam problem s obcasnym srandovanim a rypanim... sam to robim... to sa da zvladat. Ale niekedy je toho proste prilis vela a idu prilis daleko. Tu vsak hovorim iba o zopar jednotlivcoch, nie celkovej skupine ziakov. Avsak jeden vyrastok dokaze zastriet 10 slusakov!
  • Co sa alkoholu a hulenia tyka, tak vonku v kluboch sa chlasta celkom slusne - tazko povedat, ci viac ako u nas, alebo menej, ale niektori (hlavne zeny) dokazu byt pekne mimo. Najviac ma udivuje ich "vyvadzanie" na ulici - v satockach, crievickach opierajuc sa o stlp a hulakajuc do telefonu akesi nezmysly... to je cool night! Nie zriedkavym javom su hole brucha, chrbty a sem tam aj bose nohy! Ked nie bose tak v letnych slapkach!!! Pouzivaju sice taxiky, ale predsa... teplota dokaze byt aj okolo nuly!Od ziakov sa mi podarilo vytiahnut, ze polka year 11 (15 rocny) huli travu a chlasce... a to je samozrejme sukromna metodisticka skola... Co vsak celkom schvalujem, ze sixth formeri (17-18 rocni) su sem tam pozvani na poharik vina, ci pivko spolu s ucitelmi. Aj na intraku maju povolene ist v sobotu vecer von a mozu si dat zopar piv. Samozrejme, ze to nemozu prehnat, ale pokial maju 18 a predaju im alkohol, tak je to OK
  • Snazia sa byt vtipni a cool (nie vzdy sa im to dari)
  • Nuz a na zaver: nemozem si pomoct, ale zdaju sa mi povrchni - nie vsetci a mozno je to len nasa rozdielnost v kulturnom backgrounde, ale posobia tak.
  • A nieco pozitivne? Su velmi timovi a drzia spolu!

Sunday, February 17, 2008

Edinburgh

Tak som sa vratil z kulturno-historicko-spolocenskeho vyletu po Edinburghu. Super bolo... ! okrem ineho to, ze som sa stretol s Katalin a so ziakmi, ktori su mi predsa len blizsi ako anglicki spratci... ze som opat videl toto krasne mesto.... a Pan a Pani Tobinovi (z HMC) boli tiez v pohode, aj ked vela casu sme snimi netravili.

Vacsinou to vyzeralo tak, ze cez den sme fungovali podla ich programu - muzea, jachty, hrady a este raz muzea. Nebolo to zle, len teda robit to 4 dni, bol tak akurat! Po veceroch sme spolu s Katalin dali dokopy nase hlavy a vyuzili nase mnohorocne, uzasne a vsestranne skusenosti s pubertakmi a hrali sme sa rozne aktivity. Na zaciatku sme videli zopar kyslych ksichtov, ale hned po prvom veceri sme si vsimli, ze je to celkom sranda a tak sme sa celkom ujali. Na zaver dokonca hovorili, ze bolo super, ze sme isli prave my, pretoze ini ucitelia by asi taki aktivni neboli... aj Pan Tobin povedal, ze ucitelov vacsinou pouzivaju iba ako dozor, neocakavaju tvorbu programu! ...vela sme sa nasmiali a ja som pozoroval moderne, inteligentne a zaujimave deturence... sem tam bolo tych ich nonstop komentarov, nazorov a postojov az az, ale bolo to super. Zbytok prazdnin som iba vegetil na intraku a vychutnaval uzasne slnecne dni - pobehal som cele okolie na bajku. Pekne to tu je - ked pocasie pekne je ...

P.S. Anybody requires this in English?
P.S. 2 Ano Martina, lenivost a neoriginalnost ma premohla... ;-)

Thursday, February 07, 2008

Gunnerside

Just few pictures from our sunday 5 hour hike in Yorkshire Dales. It was quite cold and very windy, however it was nice and me and Guyla enjoyed it a lot! I really needed to get some fresh air -litteraly and ironicaly as well. I realised that I haven't left the school premises for almost a month!







Sunday, January 27, 2008

Anglicke skolstvo


Stale som este nepisal o agnlickom skolskom systeme... na zaciatku som toho moc nevedel, neskor sa mi to zdalo prilis nudne. Teraz - ked sa nic extra nove a zaujimave nedeje - aj tato tema je dobra! A hlavne som zistil, ze nie je skola ako skola. Celkovo sa sice na seba podobaju, ale po precitani si emailu od Martiny som zistil, ze na juhu Londyna maju trocha ine pomenovania aj organizaciu. U nas je to vzdy rovnako: zakladka, stredna a vyska. Sem tam sa vyskytne osemrocne gymnazium, ale to je asi tak vsetko. Tu tych nazvov maju viac!

Celkova struktura:
Skolstvo zacina v Pre-prep, ktora prijima deti od 2 rokov. Je to vsak skor skolka, aj ked trochu viac sofistikovana. Skolopovinnost si deti musia plnit uz od 4-5tich rokov nastupom na Junior school. Ta ma rocniky od 1 po 6. Potom deticky spravia mini prijimacky na druhy stupen, ktory sa vola Senior school, ale rocniky sa pocitaju dalej: od 7 po 11. Potom opat prijimacky tentoraz na 6th form, co su posledne dva rocnky cize year 12 a 13, ale skor su zname ako lower 6 a upper 6. Ja posobim na Senior school a Sixth form. Tie su fyzicky v jednej budove (aj ked s tromi pavilonmi) zatial co Junior school aj Pre-prep su extra budovy. Spolu so sportcentrom, 4mi internatnymi budovami a zopar rugby ihriskami a obrovskymi travnikmi tvoria cely areal skoly.
Organizacia skolskeho roka:
Celkovo je rok rozdeleny na 3 "terms", cize tri trimestre: autumn, easter a summer term. Kazdy term ma dost odlisnu dlzku - od 5 po 8 tyzdnov. Kazdy z nich ma uprostred prazdniny zvane Half-term a na konci End term holidays, aj ked tie su skor zname ako Vianoce, Velka noc a Letne prazdniny. Half-term je na nasej skole vzdy tyzden, ale na inych skolach aj dva. Spolu je to spusta prazdnin. Podme pocitat: 3 tyzdne z troch Half-termov, 3 tyzdne na Vianoce, 3 tyzdne na velku noc!!!! a 6-7 tyzdnov letne prazdiny. To je zhruba 15 tyzdnov. U nas je to 12, pokial si dobre pamatam... ci?

Jeden den:
No, ale oni si to pekne dobehnu cez den. Ten totiz zacina 8:35 am rannou registraciou ziakov a konci o 4pm. Kazde rano okrem stredy sa cela skola stretne v hlavnej hale na morning assembly (ranne zhromazdenie) co je 15 minutovy mix modlitieb, spevov, prednasok a skolskych oznamov. Niektore assemblies su super - o Afrike, triedeni odpadov, alebo zabavno-naucne mini divadelne predstavenia. Mnohe su vsak straaaaasneeeee nudneeee a moralisticke.Hodiny maju 40 min. Prve tri vsak idu bez prestavky, takze v realite maju 35, niekedy len 30. Po tretej hodine je ranna prestavka - pre ucitelov kavicka, cajicek, kolaciky a ovocie. Potom dalsie dve hodiny bez prestavky a potom hodina a stvrt na obed. Maju to dobre zorganizovane: na obedy sa chodi podla rocnikov na predpisany cas. Po obede su dalsie tri hodiny bez prestavky. Okrem 6th formerov ziaci nemaju volne hodiny, cize kazdy den 8 hodin, co je do tyzdna 40, vsakze... nasi ziaci sa stazovali ked mali 33...Vynimkou tohto uniformneho rozvrhu je streda. Rano je namiesto assembly stretnutie s tutorom, pripadne v ramci school house. Tiez po obede su 6th formeri na aktivitach -cize games. Tu si mozu zvolit brutalne veci - od klasiky ako rugby, basket, hokej az po exotiky ako bojove umenie, lezenie ci lukostrelba! Tipnite si, kde som ja?! Easy...

Znamkovanie:
No toto je kapitolka, ktoru este ani ja poriadne nechapem. Samozrejme, ze len kvoli tomu, ze nie som poriadne zapojeny do celeho systemu. Ziaci sice dostavaju reporty tak raz za term, ale o nejakej alternative nasho vysvedcenia som este nepocul. Co som si vsak vsimol hned na zaciatku bolo, ze tu vobec nefrcia na znamkach ako my. Testy su davane z hora – v ramci celeho departmentu, takze sa skoro pravidelne stava, ze niektore skupiny, zopar otazok z testu, ani nebrali. Maju prepracovany system pochval - od malych merrit sticker po vacsie yellow slips az po bronzove, strieborne a zlate certifikaty... A v podstate az do sixth form na tom celkom seriozne slapu. Akoze su sem tam male quizy, ale vobec nie v takej miere ako to bolo u nas. Maju tiez program AimHigh (ako GradePro na Lewisovi), ale nepozeral som sa donho. Co som si vsak vsimol, ze dolezita sucast reportu je ustne hodnotenie. Nuz to je vsetko pekne, ale podla mna hlavny dovod preco su taki neznamkofilni je, ze sa tu neda prepadnut. Znamky maju klasika od A po E, ale to si vsetko prospel... potom este je U akoze Unclassified. Co znamena, ze si to tak pokaslal(a), ze ti nemozu dat znamku... Ale aj ked to ako pokasles, maximalne tak prejdes do nizsej skupiny - maju tu Top set... az bottom set, podla urovne schopnosti... Ale do dalsieho rocnika prejdes. Inac tieto sets su super vec! V kazdom predmete su 4 ci 5 setov od najlepsich po najhorsich, cize triedy v nasom zmysle slova neexistuju, pretoze ziaci su v podstate na kazdej hodine v inom sete - aj ked vacsinou sa ti dobri drzia v setoch 1, 2, vo vsetkych predmetoch ako aj slabsi... Ucit bottom set je sice utrpenie, ale aspon vies, ze to su ti, ktorych napr. matika nebavi a v podstate s nou nechcu mat nic spolocne. Cize moc nevadi, ze sa ide pomaly - teda straaaasnnneee pomaly. Avsak top set slapu o sto sest a su fakt dobri - to je zasa uplna radost ucit.
Jedine v 6th form sa moze stat, ze pokial ziak nespravi skusky, tak mu "odporucia" zopakovat si rocnik... cize prepadak, ale takeho tu poznam jedneho jedineho!No a percenta? Az mi je to trapne, ja som si tak zvykol na tie na Lewisovi, ze toto je uplne pod uroven: A: 100 - 80% !!!!! B: 79 - 60%, C: 59 - 50, D: 49-40, E:39-30% a U je vsetko pod... Na com tu vsak slapu, su certifikaty. Prvy maju sancu ziskat na konci Senior school, cize v year 11. Oficialne sa to vola General Certificate of Secondary Education, ale vsetci o nom hovoria ako o GCSE. Ziaci pisu testy z 11tich predmetov!!!, ale celkova uroven je priemerna, dokonca anglicki ucitelia hovoria, ze v porovnani s A2 az prilis lahka.V sixth form maju ziaci Advanced Subsidiary, cize AS na konci lower 6 a potom hlavny a najdvolezitejsi A-level, resp. Advanced level, alebo A2. Pracoval som so ziakmi, co si opravovali minulorocne znamky ako aj s tohtorocnymi aplikantmi na oboch a je to minimalne na urovni nasej maturity ak nie viac! Takze celkovo za nami urcite nezaostavaju, skor naopak!Na zaver hodnotenia len jedno: je nehorazne pozitivisticke. V tomto sa na nich urcite nechytame. Kazda spravna odpoved je vyzdvihovana a vychvalovana klasickym "well done", alebo inou alternativou, pricom nespravna odpoved je skor odsunuta na stranu niecim ako "good effort", alebo "good idea". Zasnem a ucim sa kazdy den!

Hierarchia studentov:
Toto je parketa, ktora je u nas uplne neznama. Studenti maju podla rocnikov rozne privilegia a zaroven aj povinnosti. Na internate sa to odraza casom vecierky a sluzbami. Ti mladsi idu do postele skor, maju viac organizovany cas a robia trochu horsie sluzby - aj ked ziadna sikana! Ti starsi maju ovela viac volna aj slobody, ale zato aj viac zodpovednosti. Sixth formeri pomahaju s budickom a tick off (kontrola ziakov). Spomedzi upper six je na skole vybrany zhruba 30 "super studentov," ktori nosia cervene kravaty a tak sa volaju red tie. Ti maju dozor na chodbach, dbaju na to, aby vsetci ostatni nosili spravne upravene uniformy a aby sa nachadzali tam, kde sa nachadzat maju. Celkovo su dost respektovani a co je super, nie su to len jednickari! Skor take silne, moralne osobnosti skoly. A potom su hlavni studenti cize Head of school (pozor nie Headmaster) a Deputy Head a na internate mame Head of House. Ti maju najviac zodpovednosti a pomerne vyznamne pomahaju ucitelom - ich hlavna napln "prace" je organizovat red tie duties, ale maju aj silne slovo, co sa tyka akejkolvek skolskej akcie...

School house:
Na zaver len zmienka o rozdeleni studentov do school house. Pre Harry Poterovcov nic nove, ale priznam sa ja to moc nevnimam. My mame na skole styri domy s nazvami, ktore doteraz poriadne neviem. Studenti su do nich zaclenovani pomerne nahodne. Hlavny zmysel? Sutazenie a podporovanie sa... napr. tento tyzden bude house drama: kazdy house si pripravil divadelne predstavenie a v piatok bude divadlo!


Tak dufam, ze to nebolo prilis nudne... ale verim, ze sa najdu ludia, ktorych to zaujima.