Posledne prazdniny. Je ich tu celkom dost takze mi to moc nevadi. V porovnani so slovenskym skolstvom tu maju ziaci a teda aj ucitelia ovela viac volna. Kupodivu to ma aj nevyhody -napriklad to stvoji peniaze, treba nieco vymysliet a potom to zorganizovat... ako urcite viete tieto veci ma netrapia, takze je to v pohode. A co som to teda vymyslel?
Wales, Cornwall a zbytok juho-zapadneho Anlgicka. Prenajali sme si s Martinou auto a sup ho priamo do srdca Walesu -Snowdonie. Narodny park s majestatnou horov Snowdon. Od rana viac menej prsalo, alebo mrholilo, alebo bola hmla -takze to malo svoje caro a atmosferu. Nenechal som sa odradit. Plan bol jasny: po obvode hrebenov zvanych Horseshoe na vrchol Snowdonu. Vyslap bol celkom jednoduchy. Avsak to len preto, ze sme sa vyhli driapaniu sa po skalach severneho hrebena. V tej studenej dracej hmle, nulovej viditelnosti a maximalnej vlhkosti by to bolo celkom nebezpecne. Vydali sme sa radsej po juznej stene, kadial viedla mila dlazdena cesticka. Klukatila so medzi plesami a jazerami. Kde tu na nas zautocil draci dych, vzapeti nam vsak mierny vanok odhalil masivny skalny utes, vrcholky hrebena, alebo jazero hlboko pod nami. Vacsinu casu sme vsak slapali s hlavou v oblakoch. Na vrchole sme
nasli akurat tak kamen so svetovimi stranami, ale kedze si drak akurat zivol, nevideli sme si ani na koniec nosa. Naspat sme pokracovali po konskej podkove na severnej strane juzneho hrebena. Tu nas vsak zliezanie skal neminulo. Bez mapy. V hustej mliecnej hmle. S minimalnou predstavou kadial vedie cesta... Najsamsuper tura. Bez pomoci miestnych turistov by sme tam mozno aj zabludili. Ale drak sa rozhodol nas pustit dalej a tak sme bezpecne zliezli az k jazeram a spat po kruznici k teplemu a bezpecnemu auticku.
Zbytok vyletu sme sa rozvazali ako zapadniarsky turisti po mesteckach a mestach, plazach a utesoch, parkoch a namestiach. Bolo krasne vidiet poulicnych umelcov, pocut spievajuce cajky, nadychat sa morskeho vzduchu. Zaujimavo posobi Anglicko ako pristavna krajna. To co som videl do teraz je uplne ine.
Byvam v strede ostrova, ktory sa viac menej nelisi od kontinentu. Avsak mesta ako Plymouth, odkial sa vypravili prvy usadlici do Noveho Anglicka, alebo malebne plazove mestecko St. Ives, ci dalsie pristavne velkomesto Portshmouth, odkial sa vypravovali lode do neviemkam, v sebe skryvaju silu a povab kolonialneho Anglicka, ktore z tychto pristavou vysielalo lode do celeho sveta. A cely svet kotvil lode na tych samych brehoch. Ten ruch, ten zivot, tie starocia neodvratne vryte do charakteru miest mi este teraz poletuju po tvari.
Wales, Cornwall a zbytok juho-zapadneho Anlgicka. Prenajali sme si s Martinou auto a sup ho priamo do srdca Walesu -Snowdonie. Narodny park s majestatnou horov Snowdon. Od rana viac menej prsalo, alebo mrholilo, alebo bola hmla -takze to malo svoje caro a atmosferu. Nenechal som sa odradit. Plan bol jasny: po obvode hrebenov zvanych Horseshoe na vrchol Snowdonu. Vyslap bol celkom jednoduchy. Avsak to len preto, ze sme sa vyhli driapaniu sa po skalach severneho hrebena. V tej studenej dracej hmle, nulovej viditelnosti a maximalnej vlhkosti by to bolo celkom nebezpecne. Vydali sme sa radsej po juznej stene, kadial viedla mila dlazdena cesticka. Klukatila so medzi plesami a jazerami. Kde tu na nas zautocil draci dych, vzapeti nam vsak mierny vanok odhalil masivny skalny utes, vrcholky hrebena, alebo jazero hlboko pod nami. Vacsinu casu sme vsak slapali s hlavou v oblakoch. Na vrchole sme
nasli akurat tak kamen so svetovimi stranami, ale kedze si drak akurat zivol, nevideli sme si ani na koniec nosa. Naspat sme pokracovali po konskej podkove na severnej strane juzneho hrebena. Tu nas vsak zliezanie skal neminulo. Bez mapy. V hustej mliecnej hmle. S minimalnou predstavou kadial vedie cesta... Najsamsuper tura. Bez pomoci miestnych turistov by sme tam mozno aj zabludili. Ale drak sa rozhodol nas pustit dalej a tak sme bezpecne zliezli az k jazeram a spat po kruznici k teplemu a bezpecnemu auticku.Zbytok vyletu sme sa rozvazali ako zapadniarsky turisti po mesteckach a mestach, plazach a utesoch, parkoch a namestiach. Bolo krasne vidiet poulicnych umelcov, pocut spievajuce cajky, nadychat sa morskeho vzduchu. Zaujimavo posobi Anglicko ako pristavna krajna. To co som videl do teraz je uplne ine.
Byvam v strede ostrova, ktory sa viac menej nelisi od kontinentu. Avsak mesta ako Plymouth, odkial sa vypravili prvy usadlici do Noveho Anglicka, alebo malebne plazove mestecko St. Ives, ci dalsie pristavne velkomesto Portshmouth, odkial sa vypravovali lode do neviemkam, v sebe skryvaju silu a povab kolonialneho Anglicka, ktore z tychto pristavou vysielalo lode do celeho sveta. A cely svet kotvil lode na tych samych brehoch. Ten ruch, ten zivot, tie starocia neodvratne vryte do charakteru miest mi este teraz poletuju po tvari.
No comments:
Post a Comment