Cycling to Asia, Dusan 5

Predchadzajuci clanok sa niesol v znameni velkych, dnes uz naplnenych, cyklistickych snov, o ktore by som sa s Vami teraz rad podelil.
Vzhladom na cas, bezpecnost a zaujimavost roznych usekov Karakoram Higway (KKH) sme sa zhodli na tom, ze najlepsie bude ak sa na sever odvezieme autobusom, kus pobyciklujeme a naspat do Islamabadu opat autobusom.
Neznajuc toho naco si treba dat pri volbe autobusu pozor, nasadli sme do prveho lacneho, ktory nam bol ponuknuty. Nasledovalo 26 hodin nezabudnutelnej jazdy v autobuse s nefungujucimi tlmicmi. Na polorozbitej KKH sme teda precitili kazdy kamienok a prejazd mensou dierou v ceste znamenal nieco ako slabsiu ranu do zaludka. No brutalitka:) Posledne dve hodiny sme prezili len vdaka balancovaniu v polostoji.. Nadsenie krajinou, ktora nas obklopovala vsak bolo intenzivnejsie ako utrpenie z jazdy a tak sme do prijemneho baltistanskeho Skardu dorazili bez vaznych dusevnych ujmov a po dni rekonvalescencie boli opat pripraveni nasadnut na nasich ocelovych tatosov, smerom do rozpravky..
Jesen v udoli Skardu tiahnucom sa asi 200 km vychodne od KKH bola vo svojej azda najkrajsej tohtorocnej etape. Strme skalnate himalajske stity, v upatiach lemovane pozlatenymi polickami, lesikmi a alejami, pomedzi ktore si svoju cestu razil dravy Indus, vyrazali dych. Cesta sledujuca divoku riecnu riavu obcas zachadzala do zabudnutych horskych dedin, kde sa dali pozorovat jesenne prace najjednoduchsich ludi, akych nase oci dosial uzreli. Obcasne zastavenie na presladeny caj zanechalo dojem zazitia stredoveku. Zivotu na ulici v Pakistane celkovo dominuje muzska spolocnost. Zeny mozno v horach zhliadnut len v doprovode deti, pri praci na poli alebo hrbiace sa pod obrovskymi kosmi plnymi zasob razdia na tuhu zimu. Marne pokusy zvacnit ich takto fotoaparatom vraj mohli skoncit aj horsie ako len nevrlymi pohladmi. A asi je to dobre, za niecim treba jednoducho cestovat dalej ako len na vystavu, prezentaciu..
Ako na najkrajsi moment cyklistiky v udoli Skardu spominam na chvilu pred opatovnym napojenim sa na KKH. Najpanenskejsia priroda bola uz za nami a ja som zacal stale inenzivnejsie prezivat pominutelnost prijemneho prezivania nadhernych scenerii. Niezeby som zrazu osmutnel, prave naopak. V jednej chvili som v mysli pozoroval tak nadsenie okolim ako i vedomie pominutelnosti tychto i inych krasnych momentov v zivote putnika. Skratka, akoby som to prezival tak nejak plnsie, realnejsie. Cele som to prezival a zdielal s Jancim, ktoreho prave klatila horucka a bolave hrdlo, co este vacsmi umocnovalo ono poznanie. ..na horizonte masiv Nanga Parbat v plnej parade..
Po troch dnoch cyklistiky nasledoval tyzden nutneho relaxu v meste Giligit. ..taka uz himalajska matematika:) Neskor sa autobusom presuvame dalej na sever az takmer k cinskym hraniciam, kde sa nasa stvorica rozdeluje. Kevin s Arjanom slapu az na samotny sever, spravit si v khunjerabskom priesmyku svoj osobny rekord. Prilezitost vyslapat do cca 4700 m n.m. sa hold nenaskyta kazdy den. My s Jancim sa pustame na juh, smer niekdajsie kralovstvo Hunza, legendarna oblast KKH. Nasleduju styri dni ozajstnej cyklistickej Odysei. S vedomim toho, ze toto su posledne cyklisticke kilometre nasej velkej cesty, slapeme velmi pomaly, lahucko. Uveliceni dokonalym prirodno-kulturynym divadlom sa akoby len presuvame z jedneho miesta s nadhernym vyhladom na druhe. Posedavame, obdivujeme, prezivame.. Vsetko v hlbokej harmonii nas samotnych s rozpravkovym okolim. Kralovska rozlucka..
V Gilgite opat nasadame na autobus, ktory nas po 20 "zaujimavych" hodinach prenasa spat do tepleho Islamabadu, kde si mame splnit uz len dve povinnosti. Poslat domov bycikle a vyzdvihnut barmske viza. Oboje bolo, ako inac, zazitkom. Navsteva barmskej ambasady tym menej prijemnym. Vsetko potrebne na ziskanie viz sme odoslali postou z Gilgitu a podla prvotnych slov Ubu (Ujo barmsky uradnicek) mali byt viza vystavene po 3-4 dnoch. Prekvapenie prve - Ubu nam oznamuje, ze nase dokumenty sice dostal, no nemohol ich odoslat dalej na spracovanie do Barmy, pretoze nevidel original nasho pasu. S usmevom na tvari nam oznamuje, ze mame vraj pockat dalsich 7-10 dni. Vravime si, dobre, tyzden volna urcite hodnotne zuzitkujeme. Nestihame sice indicky Himacal Prades, no Varanasi a Bodhgaja budu stacit.. Prekvapenie druhe - po desiatich dnoch nam Ubu oznamuje, ze ziadame o specialny druh viz a cely proces sa pretiahne o dalsich 10-12 dni.
To uz je trochu prisilna kava. Nielenze uz pozname kazde zakutie umeleho, nahle vystavaneho Islamabadu (predovsetkym sektory G8 a F10..), mesta bez duse, Indiu uvidime len z okna vlaku, ale zacina vazne hrozit, ze nestihneme lietadlo z Kalkaty do Rangunu..
A co sa s tym celym da robit? Po zvazeni hrstky moznosti si konecne uvedomujeme, ze jedine rozumne riesenie, spociva v zmiereni sa so situaciou a trpezlivom vyckavani. Prijat zmenene podmienky a prisposobit sa im, velka to zivotna vyzva. Tak teda budujeme neoblomnu trpezlivost, no zaroven nestracame nadej, ze sa na nas opat raz Allah usmeje a vsetko tak nejak priaznivo dopadne. Ved nie len o tom, co si v zivote naplanujeme a automaticky zacneme povazovat za to - pre nas - najlepsie, je zivot:)

Romantika, to je trocha stradania s velkym povznesenim, Priatelia!