Naposledy som pisal z Quety, odkial sme v ozbrojenom doprovode vyrazili dalej na vychod. Vsetci sme sa tesili na to, ze opat resp. konecne pride poriadna horska cyklistika. Prvy usek bol vskutku nadherny. Slapanie po nespevnenej ceste nehostinnou, no krasnou krajinou, bolo presne to, co sme po dnoch sedenia v autobuse a vyckavania v rusnej Quete potrebovali. Podvecer nas zastihol v zaprasenej dedinke Kach, odkial to bolo do odporucaneho Ziaratu uz daleko. Nas posledny policajny doprovod si kupil kocku hasisu, nasadol na motorku a vratil sa do neznama. Nas cakala noc na akoze policajnej stanici, na ktoru len tak skoro nezabudneme. Na veceru sme si zasli do vyvarovne cez ulicu, kde nam bol v ufulanych tanieroch ponuknuty tradicny dal (strukovinovovy privarok). Vsetci az na usmievaveho holandana Arjana a Janciho sme celu noc nacvicovali lahku gymnastiku - vyskok z postele zakonceny stastlivym dobehom kamkolvek za brany stanice.
Velkorysy pani policajti nam velmi jednoznacne naznacili, ze dalsiu noc uz by sme mali stravit niekde inde. Napriek tomu, ze Janci s Arjanom boli schopny pokracovat na bycikloch, museli sme si "z bezpecnostnych dovodov" do Ziaratu vziat pick-up vsetci pospolu. V horuckach, totalne vystaveny, natisany na korbe drziac sa cohokolvek sme dorazili do horskej dedinky Ziarat, kde nas cakali tri dni vyzdravovania.
Na treti den uz vsetko vyzeralo fajn a teda ze pokracujeme. Po par kilometroch sa mi vsak vratili teploty a po chvili navaly horka zacali striedat triasky - zle nedobre. Dalsia noc na zaprasenej zemi policajnej stanice (noclahy v hoteloch a volny pohyb nam boli nekompromisne zamietnute) len zhorsila moj stav. Slapanie v horuckach uz malo naozaj velmi daleko od nejakeho radostneho putovania. Poslednou bodku v tomto nestatnom useku nasej cesty mal stupidny policajny prikaz. V dedinke Mekhtar sme sa usadili na zemi ako tak na noclah vhodnej restauracie. Nasadil som Paralen a jedine, co mi chybalo k prezitiu noci bol pokoj. Asi po hodine sa prepoteny v spacaku prebudzam na hluk diskusie medzi mojimi companieros a policajtmi, ktory trvali na tom, ze sa musime presunut na ich bohumily stanicu - tak znie prikaz od nadriadenych, ktory si sedia niekde stovky kilometrov daleko. Po dvoch hodinach neprestrelnych argumentoch sme donuteni k presunu. Stanica ako inak spinava a zaprasena.. Nocujem teda aj s na prach alergickym Jancim na korbe policajneho nakladiaku. V najhorsej noci nasej vypravy, v dedinke do ktorej a z ktorej vedu len prasne cesty sa po prvy krat zdavam a na druhy den nasadam na autobus do asi 250 km vzdialeneho Multanu, kde konecne sa odovzdam do ruk doktora.
Doprovod mi robi svajciar David, ktory je na tom len o nieco lepsie ako ja. Zvysok nasej patice sa nepodava a pokracuje na bycikloch.
Pred mestom DG Khan nas z autobusu necakane vytahuju policajti a ze vraj do Multanu uz musime len v doprovode eskorty. Od toho momentu nas uz policajti nespustaju z oci a obaja sa ocitame v "bezpecnom zajati". Do Multanu dorazame v noci. Hladame volny hotel, no vzdy ked policajny nakladiak zastavi priamo pred hlavnym vchodom a vyruti sa z neho banda ozbrojencov doprevadzajuca dve doslova blede tvare, odpoved z recepcie je jasna - "Sme plne obsadeni..". Nejakym zazrakom sa asi na siedmy pokus ubytujeme a rano vyrazam za najvacsim dobrodruzstvom tychto dni - do nemocnice. Nuveritelne rusna nemocnica sa stava este rusnejsou ked sa tam zrazu zjavi beloch v doprovode patice chlapov vyzbrojenych kalasnikovmi. Ked doktorovi, ktory sa so mnou bavi ako s prezidentom vysvetlujem, ze posledny tyzden nevidim ziaden rozdiel medzi tym co zo mna vychadza pri velkej resp. malej potrebe, nasadzuje mi injekcne antibiotika. Postupujeme do miestnosti na to urcenej, kde sa ma sestra pyta taku cudnu vetu: "Want you share your bed?" A teda, ze preco nie. Ja som za kazdu srandu.. Usadzaju ma na postel, kde v ubohej polohe lezi niekto s infuziou v zile. Na posteli oproti stvorica chlapov pacifikuje niekoho v brutalnom zachvate, do toho stale prinasaju a odnasaju ludi na posteli v najzufalejsich stavoch.. Snazim sa neznepokojovat horucou atmosferou, no i tak pocitam kazdu kvapku mediciny, ktora z flasticky nado mnou prudi priamo do mojich zil..
Jedine, co mi tu polhodinu na nemocnicnej posteli premielalo hlavou bolo obrovske stastie, ktore sa ukryva v nasom obvykle dobrom zdravotnom stave. Nuz ale clovek je tvor nespokojny a k stastiu mu vzdy tak trosku nieco chyba. A tak i ja sa tesim na to, kedy to uz bude cele za mnou a zacneme opat slapat do pedalov.
Na druhy den uz doraza, v policajnom aute samozrejme, predcasne z cesty stiahnuty zvysok patice. V pondelok poobede, vsetci dostatocne zotaveny vyrazame do severneho Islamabadu - vlakom. Dva-tri dni vizove formality a vyzvedy o bezpecnostnej situacii na Karakoram Highway. Iste je zatial len to, ze nemaly usek bude v autobuse..
Taky je veru nas Pakistan - viacmenej autobuso - vlakovo - eskortovy.. No stale neuveritelne zaujimavy!
No comments:
Post a Comment