Cycling to Asia, Dusan 3

naposledy som pisal z Esfahanu, kde sme sa dozvedeli, ze asi kus vychodneho Iranu nie je mozne absolvovat na bycikli. Zostavajuce dni sme teda vyuzili na zachadzku do Persepolisu. Podobne miesta sme dosial ignorovali, no tentokrat sa "turisticky highlight" celkom oplatil. Par hodin stravenych v niekdajsej vykladnej skrini Perzie stacilo na to, aby sme dostatocne hlboko precitili pychu i pad niekdajsich mocnych. Z toho, co kedysi posobilo ako vrchol umenia, oddanosti vyssej moci, nedobytnosti, zostali len ruiny. Velmi dobra lekcia toho, kam smerovat vlastny cas a energiu..
Z Persepolisu sme si k severu stopli nakladiak, co sa neobislo bez dalsieho sklamania. Panko sofer sa od nas snazil za svoju velkorisost vymamit asi desatnasobok standardnej sumy.. Bola by to veru smutna spomienka na iransku pohostinnost. Nasledujuce udalosti vsak nastastie napravili nasu mienku o velkodusnosti Perzanov.
Pred prichodom do Yazdu nas trochu prekvapilo asi 50 km puste. Kolesa akoby sa lepili na rozpaleny asfalt tiahnuci sa suchou krajinou niekam do nekonecna, vody malo, sklamani z dalsieho pokusu o okradnutie, defekt.. No nic moc, veru. V tom zrazu pred nami stoji auto a pri nom usmievavy chlapik. Caj, igelitka stavnateho hrozna, usmevy..
Potom ako sme dorazili na okraj pustatiny, dostavam na benzinke dalsi defekt, nezalepitelny. Menim dusu, no postradam odtahovac ventilkov, ktory som si zabudol v Esfahane.. Vsimol si to panko, ktory bez opytania nasada na motorku a po chvili prinasa presne to, co potrebujem. Na nic sa nepyta, len daruje.
Ceresnickou na torte iranskej pohostinnosti toho dna bol nakladiak, ktory nam na znamenie spomalil a dovolil sa zan zahaknut. Zvecerievalo sa a my sme potrebovali prekrocit hory, za ktorymi bola voda. Bez jeho pomoci to bolo bez nadejne. To, co sme vsak doteraz nezazili bolo, ze nas vzdy po kazdom kratkom zjazde (v ktorom sme sa ho vzdy pustili) v horskom terene cakal, aby nas mohol vytiahnut do dalsieho stupaka. Nakoniec v sedle snad tritisic metrov nad morom len zatrubil a zmizol. Akoby sa zrazu vytratila vila, ktorej sme chceli podakovat za to, ze nas previedla cez tmavy les..
Komfortne sme si zjazdili no podhorskej dedinky a v orechovom sade reflektovali posledne celodenne cykloputovanie v Irane. Povestna iranska pohostinnost, budis zachranena!
Na druhy den nam zostalo uz len par prijemnych kilometrov do hlineneho Yazdu, kde sa opat stretavame s irsko-svajciarsko-holandskou trojicou cyklistov putujucich nasim smerom. Podla ich slov nie je mozne k pakistanskym hraniciam byciklovat a tak pekne pospolu nasadame na autobus, ktory na hranici menime za dalsi iduci az do pakistanskej Quety. 1500 km pustou krajinou nas teda vsakovake okolnosti prinutili "blafovat", no nevadi, neprisli sme si tu nic dokazovat.
Sme teda v Quete, kde sme mali na vyber z dvoch moznosti. Budto si vziat vlak/autobus na menej zaujimavy juh, odkial sa da pokracovat na bycikli alebo poziadat o vojensky doprovod na 500 km prechod krasnym horskym terenom. Zda sa, ze sme Allahovi sympaticki - dnes rano nam bolo vyhovene v ziadosti o pridelenie eskorty a tak v sobotu rano opustame tento ostrov relativneho pokoja v nepokojnom Baluchistane, smer vychod.

Opat som to trosku pretiahol, no pre tych, co to vydrzali az potialto este par riadkov o prvych dojmoch z Pakistanu. V prvom rade neuveritelna spina - vsade:) To, co v Europe ukryvame na skladky, lejeme do podzemnej kanalizacie je tu neustale na ociach. Niezeby som to u nas doma nejako postradal, no posobi to akosi prirodzenejsie.. I ten neuveritelny hurhaj je akysi iny nez ten bratislavsky, no objektivnejsi budeme po par tyzdnoch.. Okrem tychto menej prijemnych realii sme vsak nadseni zivotom prekypujucimi ulicami. Obrovska zmena oproti ustrachanemu Iranu. Na kazdom kroku niekto nieco predava, vyraba, opravuje, vari.. Neuveritelne pestry vyber jedal, napojov - vsetko podavane s usmevom a navyse za symbolicke ceny. Celkova atmosfera je fascinujuca. Zasiahlo nas to natolko, ze sme sa rozhodli trochu poupravit povodny plan. Co najrychlejsi prechod Pakistanom menime za zachadzku do kralovstva horskej cyklistiky - Karakoram Highway.. Ale o tom na buduce.