Zdravim vas opat,
pisem z Esfahanu, asi najkrajsieho iranskeho mesta, do ktoreho je to zo Sturova nieco malo cez pat tisic kilometrov. Sme teda asi v polovicke cykloetapy nasej vypravy.
..takto mi raz povedal kamarat: "V Irane to zacne..."
A veru, ze zacalo. Po prechode turecko-iranskej hranicou sme skutocne nadobudli pocit, ze vsetko je akesi ine, dokonca aj klima:) Ludia posobili dost jednoliato - umiernenejsie, veselsie a uprimnejsie ako ich zapadni susednia. Teraz, po troch tyzdnoch sa vsak nasa mienka o Irancoch trochu upravila. Zije tu niekolko narodov, z ktorych sme dosial lepsie spoznali Turkov, Kurdov a Persanov. Napriek niekolkym odlisnostiam maju urcite spolocne crty a to najma stadovitost a strach z vyssej moci. Ale pekne poporiadku.
V meste Tabriz sme mali na vyber z dvoch moznosti ako stravit nas mesiac v Irane. Ak by sme chceli prejst cely Iran na bycikli (asi 2900 km), museli by sme to struhnut priamym, frekventovanym tahom na Teheran - Esfahan - Yazd - Zahedan. Uz pred Tabrizom sme si nastastie skusili, ze valit po presmradenej hlavnej ceste nie je prave to prave orechove a tak sme si vybrali druhu variantu - z Tabrizu na juh cez iransky Kurdistan a pohorie Zagros. Znamenalo to sice, ze si niekde na vychode budeme musiet vziat autobus, aby sme neprekrocili vizovi limit, no bola to vynikajuca volba.
Zatial co v Turecku sa o Kurdistane nemozno ani zmienit, v Irane je to oficialny nazov jednej z provincii. Oboch nas zaujimalo ako sa iransky Kurdi lisia od tureckych. Nasa zvedavost bola natolko silna, ze nam do cesty priviala toho najpovolanejsieho cloveka - Azada, mladeho, neuveritelne energickeho a velmi priatelskeho kurdskeho patriota. Po stretnuti s nim nasledovali tri dni neustalych navstev u jeho znamych a s tym spojene nekonecne debaty o Kurdoch - ich historii a sucasnych problemoch.. Pocas iracko-iranskej vojny sa spolcili s irackymi Kurdmi, co im vlada dosial kruto odplaca. Okrem prenasledovania a vaznenia neposlusnych "poddanych", sustavneho vypalovania lesov (potencialne ukryty pre kurdske gerily) vlada dlhodobo nepodporuje tento region - asi patdesiat percentna nezamestnanost mladych ludi.Azad nas vzal na dvojdnovy (povodne stvorhodinovy) vylet napriec celou provinciou az k hraniciam s Irakom. Z toho, co sme dosial zazili nam nariek vsetkemu Kurdi zostali v pamati ako velmi priatelsky, pohostinny, vcelku uprimni ludia. I potom, co sme opustili Bukan sa nam dostalo este niekolko pozvani a vzdy sme odchadzali s podobnymi dojmami. ..tolko Kurdistan.
V meste Hamedan si na Janciho sadla choroba a tak sme uznali za vhodne, ze on si vezme do Esfahanu autobus a ja tam dojdem za nim na bycikli. Pocas piatich dni som si teda skusil, ake to je v tychto koncinach ist solo. Najskor trosku osamelo, krajina zacala byt zrazu omnoho zaujimavejsia, no clovek sa o to nemal s kym podelit. Za nedlho som sa vsak aklimatizoval a neskor zhodnotil, ze ist sam je sice trochu narocnejsie, no omnoho intenzivnejsie. Okrem ineho som si naplno skusil, ake to je neustale reagovat na prihovarajucich sa ludi. Niezeby mi to nejak zvlast vadilo, ale Janci predsa len komunikativnejsie a dovtedy som odpovede na do nekonecna sa opakujuce: "Helo, how are you? Whants your name? What is your meaning about Iranian people? Are you maried..?" nechaval na neho. Teraz som vsak bol na to sam. Sukromie je tu neznamym pojmom. Je uplne normalne, ze jeme, niekto sa pristavi, bez opytania si prisadne a zacne sa vas vypytovat tie ich super otazky alebo sa nevypytuju nic a mlcky pozoruju - ako jeme, odpocivame.. Ludia nas oslvouju neustale. Dokonca aj ked slapeme, nie je pre nich problem pristavit sa - spomalit auto motorku a klast spominane otazky. Pred Esfahanom som mal pocit, ze mi praskne hlava. Priblizne hodinu sa mi prihovarali najma motorkari. Ignorovat ich bolo bez efektu. Stale si mleli to svoje a opustili ma, az ked som vsetko zodpovedal. Striedali sa pri mne jeden za druhym. Krkolomna jazda nie je ziadna prekazka. Najlepsi si tu, co nevedia po anglicky a stale na vas vytahuju perstinu akoby to bola automatika - si v Irane, tak predsa musis vediet perzsky (farsi).. Je to jeden z mnohych znakov toho, ze tu ludia nie su na cudzincov moc zvyknuti. Je trochu narocne nebyt k nim nevrly. Zrejme si neuvedomuju, ze patria k tuctom dalsim, ktori kladu tie iste otazky.
Napriek tomu, ze bol ramadan (predvcerom konecne skoncil) bola iranska pohostinnost velkolepa. Pocas tych piatich dni, co som bol sam som si nekupil takmer ziadne jedno jedlo a mnohe z darovaneho som este doniesol aj do Esfahanu. I tu vsak musim povedat, ze nic nie je zadarmo. Ludia vas sice pozvu k sebe domov, na obed.. Na strane druhej sa vsak na vas pride pozriet cela rodina vratane bratrancov, ujov, pradedkov zo vsetkych kolien. Vzdy je to tak trochu zazitok, no vsetkeho moc skodi.
Iranci maju tak trochu problem s mobilnym sokom. Neviem, kedy tu prisli telefony s fotakmi, no ma ich uplne kazdy, dokonca aj pastieri. Nejde ani tak o to, ze ich maju ale ze si nas neustale fotia. Teda nielen ti, s ktorymi sa dame do reci - co je vcelku OK - ale i obycajny okoloidujuci, okolojazdiaci. Je uplne normalne, ze slapeme, pristavi sa motorkar, poprosi nas, aby sme zastavili, ze sa chce s nami odfotit... Na fotke to vsak vyzera tak, akoby sa stretli strari priatelia. Zhodnotili sme to tak, ze je to pre nich asi vec prestize - odfotit sa s europanom..
Kulturne zmeny nastastie neprichadzaju az tak prudko, aby sme sa nestihali aklimatizovat. Teraz sa uz necudujem ludom zo zapadu, s ktorymi sme sa stretli v Esfahane. Mnohi z nich zostavaju v lacnom hoteliku niekolko dni az tyzdnov a nie je to kvoli Esfahanu.. Putovanie na bycikli je asi najlepsim sposobom ako sa vyhnut kulturnemu soku.
Este som chcel o politike, ku ktorej sa v rozhovoroch s miestnymi dostaneme vacsinou az pri tych najhlbsich rozhovoroch. No myslim, ze to by bol uz tento email pridlhy..
Vyzera to tak, ze v Irane sa krivka exotickoskosti zacina vyvijat exponencialne - tesime sa na Pakistan..:)
Vas Dusan
No comments:
Post a Comment