S Martinou sme nase velkonocne prazdniny (21.3.2008 -8.4.2008) zacali planovat uz niekedy v novembri, pri nasom prvom kratkom zoznamovacom zajazde. Vtedy sme si hovorili, ze vsak do velkej noci uz bude jar a to bude teplucko. Avsak zaciatok prazdnin tak vobec nevizeral a dokonca snezilo aj v Harrogate. Predsalen ked prisla ku mne s navlekmi do snehu a spustou zimneho oblecenia tak som sa trochu pousmial a komentoval som to nejakou nemiestnou poznamkou typu ze toto nam v Anglicku nehrozi.Naplanovali sme to ako ozajstny minimal trip a tak sme sa vybrali stopom. Avsak po hodine mrznutia na vypadovke sme zistili, ze jednak nie je leto a jednak sa nikto netrha nas s batohmi brat. Tak sme operativne zmenili plan a isli na vlak. Do Keswicku -v srdci narodneho parku -sme prisli vecer. Zohnali sme vodu a chleba a odslapali si to kusok do lesika vedla jazera. Tam sme sa utaborili a krasne sa vybuvinkali.
Druhy den zacal uplne idealne. Krasne slnecne pocasie, slapanie vedla jazera, ziadne stupania ci klesania, minimum ludi a super nalada. Presli sme celou dolinou az na upatie kopcov -presne tam kde mi na Vianoce s rodicmi zlihal plan na krasnu vychadzku koli nekrasnemu pocasiu. K obedu sa zatiahlo, ochladilo a zacalo snezit, ale vobec sme sa tym netrapili a navarili sme si paradne jedlo. Prvotne sme chceli cely prvy den slapat len dolinou -vedie tadial hlavna turisticka znacka Cumbria way. Avsak okrem par tabul v dedine sme na ziadnu znacku nenadabili a tak sme sa zrazu ocitli na na chodniku, ktory viedol cez sedlo a jeden z tisicou vrcholov -nejaka 770tka -to sme sa samozrejme nenechali odradit a ze predsa nebudeme slapat naspat.
Trasa bola mega krasna a mraky akoby naschval zostavali za nami, takze nas neukracovali o vyhlady. Sice mierne snezilo a slnko bolo zubate, ale to na nadhere hor len pridavalo. Po necelych 2 hodkach sme prekrocili sneznu ciaru. Nic extremne, ale vrcholky boly kontinualne pokryte snehovou polevou. Slapali sme v tichu dalej. Boli uz asi 4 hodiny po obede a tak nam bolo jasne, ze musime pomerne rychlo prejst cez vrchol a zist zasa dolu pod snehovu hranicu -predsa len sme mali letny stan a keby aj, Martina by mrzla aj na plazi! Akosi mi blbol kompas na hodinkach a tak som poriadne nevedel lokalizovat nasu polohu. Znacky veskere zadne a tak nam nezostavalo nic ine, len slapat dalej po uzkom klukatom chodniku a orientovat sa podla mapy a charakteristickych znakov krajny.
Po necelej dalsej hodinke sme vystupili na priestrannu plosinu a odtial sme to museli seknut popri skalach prudko hore. Chodnik bol zamrznuty a miestami sa trebalo pridrziavat rukami -co s tazkymi batohmi na chrbtoch bolo celkom "zabavne". Miestami by sa dali vyuzit aj macky. Nasledovala dalsia plosina. Vsade sneh, ziadne zachytne body, ziadne chodniky a jasne ze ziadne znacky. Tu sme uz nahadzovali navleky a ocitli sme sa v polmetrovom snehu. Nastastie vsak bolo vidno vrchol a tak sme to strihli priamo nan. Ze ste si mysleli, ze 77o-siatka nemoze byt nic vazneho?! Nuz tu to vyzeralo ako na severnom pole-sice ako z nejakeho lacneho hollywoodskeho filmu-avsak celkom seriozne. Vrchol bol plytky a obly. Ziadne strme stity. Fukal silny vietor, bolo zamracene a do tvare nam fukal naviaty sneh.... Cestou dolu sme totalne stratili chodnik a tak sme len drzali smer. Ocitli sme sa na skalnatom a strmom juznom svahu. Az ked sme zisli dobrych 300 vyskovych metrov sa nam podarilo najst chodnik a podla jazera lokalizovat polohu. Dokonca sme zahliadli dolinu a v nej domcek s dymiacim kominom. Na upati hory sme rozlozili stan a uz potme uvarili co to pod zub -teda pod ten moj zub. Bol som pekne vycerpany -vsak mame za sebou 9 hodin slapania s plnou polnou- a hrial ma na dusi prijemny pocit, ze predsalen to Anglicko nie je az take nudne... ale Martina, neviem ako to cele zvladala, nuz ale ked povedala, ze nechce jest tak ma napadlo, ze to musel byt pre nu asi extrem a dufal som, ze sa zajtra so mnou bude bavit. 
To som ju fakt este nepoznal. Komentovala to jedinou vetou: "Neviem ako si si mohol mysliet, ze toto zvladnem a ze si ma sem zobral..." Avsak dobry spanok a teple ranajky spravia svoje a tak bolo na druhy den vsetko fasa. To ze sme hned prvy den spravili vyse 20km s prevysenim 700m sme este nevedeli a taktiez sme nevedeli skutocnu vahu nasich ruksakov, ktoru sme po vazeni na letisku ovela, ale fakt ovela lahsich ruksakov odhadli tak na 20kg (resp. Martinin tak na 15kg)
Zisli sme do doliny. Doplnili zasobu vody a od miestneho hoteliera sme zistili, ze v Anglicku sa cesty neznacia ako v Europe. Tu treba vediet slapat podla mapy a kompasu. To sa mi samozrejme pacilo, len teda skoda, ze som to nevedel od zaciatku. Chlapik nas obdaroval buzolou a nasmeroval na smer The Old man of Coninston -co bol nas finalny ciel.
Treti den sa slapalo ovela lahsie a pohodovejsie. Ruksaky akoby prestali byt tazke a nohy kracali same od seba. Ale to len po dobu ked sme opat dorazili do snehovej capicky a zacal nam fukat sniezik do tvari. Buzolu sme sice uz mali, ale kto by ju stale vytahoval a pustal si teplo pod bundu a motal sa s velkou mapou, ktora je akurat tak perfektny vetrochyt! Nastastie sme stretli miestneho horala -stary entuziasticky pan, ktory slapal rychlostou mladika, nam pekne do detailov vysvetlil kade mame ist. Tak sme sa mohli oddat krasam prirody -az na ten mraz, cernotu na oblohe, pichlavy sneh v tvari a hmlu to bolo proste dokonale. Slapali sme par hodin a v skoro pravidelnych intervaloch sme si mysleli, ze ideme nespravne a ze Stareho Muza minieme. Mna to veru netesilo, ale Martina len s tazkostou zakryvala ulavu. Vzdy vsak vyslo najavo, ze vlastne ideme dobre -nuz ale zorientuj sa ked zem je biela, vzduch okolo je biely a obloha je siva... nakoniec sme dorazili ku kammennej mohyle, ktora nemohla byt nic ine ako vrchol Coninstona. Tam sme sa v rychlosti obcerstvili a zdrhali sme druhou stranou dolu. Zistili sme vsak, ze ako team mame jednu uzasne zahadnu vlastnost: stratit chodnik -ktoru sme pocas celych prazdnin doladovali k dokonalosti a tak sme sa doslova po par metroch ocitli na vychodnej stene hory schadzajuc skalne ubocia a snehove polia -jednoducho offroad.
Ako sme schadzali nizsie a nizsie snezenie sa postupne menilo na dazd s ladom a poda pod nohami bola ako nasiaknuta spongia. Stacil jeden mali sklz a mal som rukavice uplne premocene. Nastastie vsak v doline neprsalo. Doslapali sme az do dediny Coninston a tam sme vcelku vycerpani rozlozili tabor. Uz sme vedeli, ze vsetko je v poriadku, nevadilo ze sme opat slapali dobrych osem hodin... nech si aj traktori padaju, zajtra ideme pekne vlacikom domov a tak sme sa nechali uniest na slnkom zaliate plaze Malorky, ktore na nas uz cakaju...Doma sme sa len trocha scivilizovali -umyli, najedli, vyspali a nacerpali sili na dalsiu cestu.
2 comments:
krásne fotky, čo je to za vrch, názov pohoria? :)
Ahoj Jakub... pokial si to precitas tak zistis co je to za vrch. Zdolali sme totiz iba dva. Pohorie sa vola Cumbria Mountains, ale viac je to zname ako Lake District a ta fotka s kuklov je na vrchole High Raise... vcelku rychly comment, len pred chvilou som to dopisal...
Post a Comment