Viva Mallorca!

Den 1 (30.3.2008, nedela)
Po miernom premrznuti v Anglickych horach sme chytili azimut juh a more! Do Palmy na Mallorce sme prileteli vecer o 10tej. Obehli sme vsetky pozicovne s autami este na letisku a vychytali sme samozrejme tu najlacnejsiu. S Martinou sme sa celkovo zhodli na nasej oblubenej znacke: Najlacnejsie a Najviac! ktoru sme kupovali cely vylet. Aj tak mi vsak miestami tato cesta pripadala skor ako dovolenka -hned z letiska sme isli na parkovisko, kde sme mali zaparkovaneho nasho cerveneho tatosa: Peugeot 107 a vydali sme sa do hotela. Servis bol sice slaby, trvalo nam dve hodiny kym nam na izbu doniesli vodu, este dalsiu hodinu kym sme nasli ten spravny hotel. Ze to nedava zmysel? Ale ba! Staci, ked si uvedomite, ze pojem auto, izba a hotel pouzivam ako synonyma...
Nakoniec sme spali niekde vo vnutrozemi pri Santa Eugenia. Celu noc lialo ako z krhli a bolo celkom chladno a tak nase idealne predstavy o slnkom rozpalanej krajne zostaly iba predstavami.

Den 2
Rano sme sa vydali na spoznavaci zajazd smer severo-vychod. Po ceste sme sa zastavovali v mesteckach ako Sineu, alebo Inca, ktore posobily ako stredoveke mestecka -avsak s bohatym a stedrym zemepanom, pretoze vsetko bolo krasne vykachlickovane a ulice boly ciste. K obedu sa na nas zacalo usmievat slniecko a tak sa nam nalada trocha zlepsila. Cele poobedie sme sa ledabolo poflakovali po kammennych namestickach a vylihovali na lavickach... proste sme relaxovali ako sa len dalo. K veceru sme dorazili do Alcudie, kde sme sa poprechadzali po hradbach z 12nasteho storocia a omrkli krasny zaliv s vyhladom na utesy. V podstate sme sa cely cas starali len o nase zakladne zivotne potreby a vychutnavali si krasu a lahkost stredozemneho spanielskeho malickeho ostrova s bohatou historiou. Krasu a prijemnost celeho vyletu nezne a na zaciatku nenapadne doplnala pritomnost toho druheho. Doslova sme si vychutnavali kazdy moment... aspon teda ked hovorim za seba...
Den 3
Spali sme na upati hor Sierra Tramuntana, ktore sa tahaju celym severnym pobrezim ostrova. Plan tohto dna bol jasny: vyslap na jednu z 5tich tisicoviek, ktore tu maju. Zakotvili sme v Monasterii Lluc -Martina tam hned zahliadla vhodne zachody na umyvanie vlasou -velmi pozitivny objav. Natankovali sme vodu a vybaveny guidom z turistickych informacii sme sa vydali na trek. Nebudem vas vsak napinat - v porovnani s Lake Districtom to bola prechadzka rajskou zahradou -upatie hory Tomir (1103m), na ktoru sme mali nasmerovane, ju vyslovene pripominalo, neskor, blizsie k vrcholu zacal pofukovat vetrik a dodrzujuc nasu tradiciu: zasadne nechodit po chodnikoch sme sa po par hodinach ocitli traverzujuc strmim svahom hore, doplnajuc obcasnym lezenim po skalkach. Na vrcholku fukalo ako na vrcholku Mallorskej hory, ale zato vyhlady boli uchvatne! Tajne sme dufali, ze cestou dolu objavime chodnik spominany v guidovi, ale ako som uz spominal nasa vlastnost netrafit sa na chodnik dosahovala dokonalost a tak sme to opat len zbehli lesom a skalami priamo dolu. Jedine na co som mal chut bolo ist vysvetlit panikam v turist information, ze turu ktoru oni odhadovali tak na 5-6 hodin sme uplne easy zvladli za 4 a to sme sa este trocha stratili a miestny baca nam krasnou spanielcinou vysvetlil kadial mame ist. Zbytok dna sme stravili na priestrannom parkovisku pri klastore. Zalozil som ohen a opiekli sme si spekacky. Potom som sa ospliechal vodou a sladko zadriemal na slnku, zatial co si Martina hodila "sprchu" v nasom luxusnom apartmane.

Den 4
Na radu dvoch nemeckych camperov -ktori nazoaj davali minimal, sme sa vidali smer Valldemossa. Zaparkovali sme auto v malebnej dedine akoby zavesenej na strmych svahoch Tramuntanskych hor a sli sme na dalsi kopcek tentokrat s nazvom vhodnejsim skor na praci prasok -Teix. Dnes bolo fakt krasne, miestami az typicky stredozmeny hic. Slapali sme vsak v prijemnom tieni olivovych stromov po mierne stupajucich serpentinach. Vrchol bol akysi plytky a roztahany. Vsade same skaly a moj predstavovany vyhlad na utesi priamo do mora sa nekonal, avsak videli sme az na juh ostrova do Palmy. Vybalili sme nasu piknick vybavu pekne v zavetri, doplnili zasobu energie a vychutnavali sme si hrejive luce vysokohorskeho slnka. Zaujimavym faktom, ktory nas sprevadzal cely tyzden boli rozmery ostrova. Mapa totiz mala zvlastnu mierku. Vsetko vyzeralo celkom daleko, ale vzdy ked sme zbadali dopravnu znacku tak sme sa zhlboka zasmiali. Vacsinou to bolo nieco ako Palma 12, alebo Valldemossa 6 a podobne -a to sme boli napr. v stvrtine ostrova na mile vzdialeny od danych destinaci. Celkovo najvacsia vzdialenost ktoru sme na tabulach videli nepresahovala 100 km.
Vcelku pozitivna vec az na jednu malickost: deal v pozicovni bol, ze sme dostali plnu nadrz, za ktoru sme zaplatili a mali sme vratit auto s prazdnou. Samozrejme, ze nas na zaciatku vobec nenapadlo, ze s mini autickom s mini spotrebou na mini ostrove to moze byt celkom zakerny chytak. Ale ako spravny cechoslovaci sme sa nenechali okradnut a tak sme jazdili ako sa len dalo. Este v tento den sme zliezli z vrchov a skocili sme na vecernu prechadzku Palmou -ktora je vlastne na druhej strane ostrova... Velkostou a poctom obyvatelov je Palma nieco ako Bratislava, ale samozrejme ze polohou a charakteristikou obyvatelov je to nieco uplne ine. Velmi pekne mesto. Prijemne som sa tam citil. Alebo zeby to bolo Martinou?

Den 5
Pocasie sa priklonilo viac k takemu ake si vsetci predstavujeme, ked sa spomenie Mallorca a tak bol plan jasny: vamos ala playa... Rano klasika skocili sme do kupelky zvanej pumpa. Po mozno aj vyse hodinovom hladani sme zistili ze to s tymi plazami nie je az take ruzove. Bud sme prisli k pobreziu vylozenym skalami, prekladanymi hotelmi, alebo chceli nehoraznych 6 euro za parking!!! Skusili sme to trocha netradicne. Skocili sme do primorskeho mestecka, nasli sme tam turist information a prijmnej pani, ktora dokonca hovorila po anglicky vysvetlili co hladame. Ta nas hned odhadla spravne a iba sa spytala ci radi chodime... nasmerovala nas na bezplatne plaze, povedala, ze tam nie je voda, ani sprcha a ze si mame zobrat nieco na hlavu a nieco do zaludka. Rady ako od maminky. Preslapali sme si asi 2 km a nasli sme krasny, aj ked mozno nie dokonale upraveny, mini zaliv a tam sme sa rozlozili -pofukoval vetrik, takze sme sa nepotili ako sa zvycajne ludia potia pri rotovani na dekach ako prasiatka na roste, ale zato som chytil prirodzeny bronz a dokonca som sa vykupal v mori. Nedalo sa sice moc plavat, pretoze ked som si ponoril hlavu tak mi zamrzal mozog a tak sa mi ruky odmietali pohybovat a pluca akoby zabudli ako sa nadychuje, ale bolo to super. Po 3 hodinach som zacinal byt cerveny ako rak, tak sme radsej zdvyhli kotvy a vidali sa spat do mesta.
Den 6


Toto bol posledny full den nasho zajazdu a tak sme si to patricne uzili: minul som vsetky prachy co mi zostali co bola vyse tretina vsetkych penazi, ktore som zo sebou bral. Ale stalo to za to: videli sme krasnu jaskynu Coves del Drac, kde sa po podzemnom 1,2 km dlhom jazere premavali gondoliery, hrajuc vaznu hudbu doplnanu celkom impresivnymi svetelnymi efektami -romantika ako svina! Potom sme sa rozhodli konecne ochutnat malorsku kuchynu a tak sme po polhodinovom vyberani nasej znacky (najlacnejsie a najviac!) zapadli do restiky, ktora ponukala Taste of Spain. Bolo to super az na zopar detailov: bola to cisto anglicka restika (anglicky majitelia, menu aj hostia), doniesli nam studenu misu salamov, oliv a spanish omelet a to "vsetko" za neodolatelnych 10€... nuz co, hlavne, ze sme tolko vyberali a nenechali sa nachytat.


Kedze sme vsak stale mali este skoro polovicku nadrze a den sa ani zdaleka nechylil ku koncu, tak sme sa vybrali za dalsimi dobrodruzstvami. Najprv uzasny narodny park, kde zije spusta vtakov, ktorych chodia sledovat ornitologovia. Chechtali sme sa na podobnosti ornitologa a gynekologa. Jeden pozoruje vtakov a ten druhy... .Vyzeralo to vsak asi ako mocarisko s rakosim, za kazdym druhym mesteckom na juhu Slovenska, alebo Moravy.
Potom sme si isli pozriet Alcudiu, kde sme len zistili ze sme tam uz boli, tak sme skocili do Port de Alcudia zistujuc to iste: uz sme to cele presli a stravili tam pol dna. Proste sme zistili ze sme prezreli cely ostrov. Jedine co zostalo boli tie tri ostavajuce tisicovky v horach, na ktore sme predsa len uz nemali cas. K veceru sme sme sa vidali smer Palma airport a uplnym zazrakom sa tesne pred vecerom rozblikala kontrolka R na displaji nadrze... ani neviete ako ma hrialo pri srdci, ze im tam nenechavam zbytocne vela benzinu.


Den 7 (5.4.2008)


Rano budicek v 6. Kedysi normalny cas, teraz po vyse dvoch tyzdnoch prazdnin celkom sibenicny termin -ale akosi som druhu polku noci nevedel spat a tak som to zvladol. Este zatmi sme vyrazili a zbalili sme sa az na parkovisku letiska a bez problemov sme odovzdali auto. Na terminale sme sa narjprv trocha skulturnili na wc a potom naranajkovali musli so susenym mliekom. Spat v Londyne sme boli na obed a sice nas necakal dazd, ale kosa bola vcelku riadna a na druhy den rano ukaz v Londyne moc nevidany: SNEH

Lake District seriozny prechod!

V narodnom parku Lake District som uz bol po treti krat, ale az teraz sa mi podarilo uskutocnit seriozny prechod horami a dolami.
S Martinou sme nase velkonocne prazdniny (21.3.2008 -8.4.2008) zacali planovat uz niekedy v novembri, pri nasom prvom kratkom zoznamovacom zajazde. Vtedy sme si hovorili, ze vsak do velkej noci uz bude jar a to bude teplucko. Avsak zaciatok prazdnin tak vobec nevizeral a dokonca snezilo aj v Harrogate. Predsalen ked prisla ku mne s navlekmi do snehu a spustou zimneho oblecenia tak som sa trochu pousmial a komentoval som to nejakou nemiestnou poznamkou typu ze toto nam v Anglicku nehrozi.



Naplanovali sme to ako ozajstny minimal trip a tak sme sa vybrali stopom. Avsak po hodine mrznutia na vypadovke sme zistili, ze jednak nie je leto a jednak sa nikto netrha nas s batohmi brat. Tak sme operativne zmenili plan a isli na vlak. Do Keswicku -v srdci narodneho parku -sme prisli vecer. Zohnali sme vodu a chleba a odslapali si to kusok do lesika vedla jazera. Tam sme sa utaborili a krasne sa vybuvinkali.
Druhy den zacal uplne idealne. Krasne slnecne pocasie, slapanie vedla jazera, ziadne stupania ci klesania, minimum ludi a super nalada. Presli sme celou dolinou az na upatie kopcov -presne tam kde mi na Vianoce s rodicmi zlihal plan na krasnu vychadzku koli nekrasnemu pocasiu. K obedu sa zatiahlo, ochladilo a zacalo snezit, ale vobec sme sa tym netrapili a navarili sme si paradne jedlo. Prvotne sme chceli cely prvy den slapat len dolinou -vedie tadial hlavna turisticka znacka Cumbria way. Avsak okrem par tabul v dedine sme na ziadnu znacku nenadabili a tak sme sa zrazu ocitli na na chodniku, ktory viedol cez sedlo a jeden z tisicou vrcholov -nejaka 770tka -to sme sa samozrejme nenechali odradit a ze predsa nebudeme slapat naspat.




Trasa bola mega krasna a mraky akoby naschval zostavali za nami, takze nas neukracovali o vyhlady. Sice mierne snezilo a slnko bolo zubate, ale to na nadhere hor len pridavalo. Po necelych 2 hodkach sme prekrocili sneznu ciaru. Nic extremne, ale vrcholky boly kontinualne pokryte snehovou polevou. Slapali sme v tichu dalej. Boli uz asi 4 hodiny po obede a tak nam bolo jasne, ze musime pomerne rychlo prejst cez vrchol a zist zasa dolu pod snehovu hranicu -predsa len sme mali letny stan a keby aj, Martina by mrzla aj na plazi! Akosi mi blbol kompas na hodinkach a tak som poriadne nevedel lokalizovat nasu polohu. Znacky veskere zadne a tak nam nezostavalo nic ine, len slapat dalej po uzkom klukatom chodniku a orientovat sa podla mapy a charakteristickych znakov krajny. Po necelej dalsej hodinke sme vystupili na priestrannu plosinu a odtial sme to museli seknut popri skalach prudko hore. Chodnik bol zamrznuty a miestami sa trebalo pridrziavat rukami -co s tazkymi batohmi na chrbtoch bolo celkom "zabavne". Miestami by sa dali vyuzit aj macky. Nasledovala dalsia plosina. Vsade sneh, ziadne zachytne body, ziadne chodniky a jasne ze ziadne znacky. Tu sme uz nahadzovali navleky a ocitli sme sa v polmetrovom snehu. Nastastie vsak bolo vidno vrchol a tak sme to strihli priamo nan. Ze ste si mysleli, ze 77o-siatka nemoze byt nic vazneho?! Nuz tu to vyzeralo ako na severnom pole-sice ako z nejakeho lacneho hollywoodskeho filmu-avsak celkom seriozne. Vrchol bol plytky a obly. Ziadne strme stity. Fukal silny vietor, bolo zamracene a do tvare nam fukal naviaty sneh.... Cestou dolu sme totalne stratili chodnik a tak sme len drzali smer. Ocitli sme sa na skalnatom a strmom juznom svahu. Az ked sme zisli dobrych 300 vyskovych metrov sa nam podarilo najst chodnik a podla jazera lokalizovat polohu. Dokonca sme zahliadli dolinu a v nej domcek s dymiacim kominom. Na upati hory sme rozlozili stan a uz potme uvarili co to pod zub -teda pod ten moj zub. Bol som pekne vycerpany -vsak mame za sebou 9 hodin slapania s plnou polnou- a hrial ma na dusi prijemny pocit, ze predsalen to Anglicko nie je az take nudne... ale Martina, neviem ako to cele zvladala, nuz ale ked povedala, ze nechce jest tak ma napadlo, ze to musel byt pre nu asi extrem a dufal som, ze sa zajtra so mnou bude bavit.




To som ju fakt este nepoznal. Komentovala to jedinou vetou: "Neviem ako si si mohol mysliet, ze toto zvladnem a ze si ma sem zobral..." Avsak dobry spanok a teple ranajky spravia svoje a tak bolo na druhy den vsetko fasa. To ze sme hned prvy den spravili vyse 20km s prevysenim 700m sme este nevedeli a taktiez sme nevedeli skutocnu vahu nasich ruksakov, ktoru sme po vazeni na letisku ovela, ale fakt ovela lahsich ruksakov odhadli tak na 20kg (resp. Martinin tak na 15kg)

Zisli sme do doliny. Doplnili zasobu vody a od miestneho hoteliera sme zistili, ze v Anglicku sa cesty neznacia ako v Europe. Tu treba vediet slapat podla mapy a kompasu. To sa mi samozrejme pacilo, len teda skoda, ze som to nevedel od zaciatku. Chlapik nas obdaroval buzolou a nasmeroval na smer The Old man of Coninston -co bol nas finalny ciel.

Treti den sa slapalo ovela lahsie a pohodovejsie. Ruksaky akoby prestali byt tazke a nohy kracali same od seba. Ale to len po dobu ked sme opat dorazili do snehovej capicky a zacal nam fukat sniezik do tvari. Buzolu sme sice uz mali, ale kto by ju stale vytahoval a pustal si teplo pod bundu a motal sa s velkou mapou, ktora je akurat tak perfektny vetrochyt! Nastastie sme stretli miestneho horala -stary entuziasticky pan, ktory slapal rychlostou mladika, nam pekne do detailov vysvetlil kade mame ist. Tak sme sa mohli oddat krasam prirody -az na ten mraz, cernotu na oblohe, pichlavy sneh v tvari a hmlu to bolo proste dokonale. Slapali sme par hodin a v skoro pravidelnych intervaloch sme si mysleli, ze ideme nespravne a ze Stareho Muza minieme. Mna to veru netesilo, ale Martina len s tazkostou zakryvala ulavu. Vzdy vsak vyslo najavo, ze vlastne ideme dobre -nuz ale zorientuj sa ked zem je biela, vzduch okolo je biely a obloha je siva... nakoniec sme dorazili ku kammennej mohyle, ktora nemohla byt nic ine ako vrchol Coninstona. Tam sme sa v rychlosti obcerstvili a zdrhali sme druhou stranou dolu. Zistili sme vsak, ze ako team mame jednu uzasne zahadnu vlastnost: stratit chodnik -ktoru sme pocas celych prazdnin doladovali k dokonalosti a tak sme sa doslova po par metroch ocitli na vychodnej stene hory schadzajuc skalne ubocia a snehove polia -jednoducho offroad. Ako sme schadzali nizsie a nizsie snezenie sa postupne menilo na dazd s ladom a poda pod nohami bola ako nasiaknuta spongia. Stacil jeden mali sklz a mal som rukavice uplne premocene. Nastastie vsak v doline neprsalo. Doslapali sme az do dediny Coninston a tam sme vcelku vycerpani rozlozili tabor. Uz sme vedeli, ze vsetko je v poriadku, nevadilo ze sme opat slapali dobrych osem hodin... nech si aj traktori padaju, zajtra ideme pekne vlacikom domov a tak sme sa nechali uniest na slnkom zaliate plaze Malorky, ktore na nas uz cakaju...

Doma sme sa len trocha scivilizovali -umyli, najedli, vyspali a nacerpali sili na dalsiu cestu.