Burma

Z cestovatelskeho hladiska sme v Burme (Myanmar) ani neboli. A to sme tam stravili mesiac, resp. presne 28 dni ako nam umoznovali nase viza. Kedze nas povodny plan bol 3 mesiace, z coho sme 2 chceli meditovat a mesiac cestovat, rozhodli sme sa ze si pozreme iba Yangon a zbytok stravime najuslachtilejsie ako si len vieme predstavit.
Panditarama forest meditation centrum, kde sme mali namierene, je vsak velmi zbehle v starani sa o zahranicnych meditujucich a tak nas z letiska zobrali priamo knim. Krasne a obrovske, kludne a velmi prisne, presne ako opisovali znami, ktori tu uz boli pred nami. Nachadza sa necelu hodinku od Yangonu. Obrovsky pozemok je plny jazierok s leknami. Mosty, cesticky, otvorene luky aj huste lesy. Rovnomerne roztrusene kuti (chatky) pre mnichov aj meditujucich. Obrovska meditacka a velka jedalen, prezradzaju, ze sem chodieva vela ludi.
Prisli sme a uz bol vecer. Hlavnej mnisky sme sa spytali ci mozeme ist zajtra spat to mesta, ze by sme si kupili vankuse a sarongi (sukne pre muzov). "Netreba. Vsetko tu mame, vsetko vam dame"
Na druhy den sme zaspali ranajky -rano o 3tej sme fakt neboli zvyknuty vstavat a ranajky o 5tej sme tiez "necakali". Este ze nas prisiel mnisko zobudit... Planovali sme den-dva porelaxovat, ale hlavny sayadow (mnich) nas uviedol zakladnymi instrukciami, ako pre skolacikou, do meditacnej praxe a oznamil nam, ze nepovoluju rozpravanie, prechadzanie sa... na meditacie vcas, nemozete odchadzat z meditacnej haly... Same prikazy a zakazy. To je co? Vazenie? Vedeli sme ze je to tu prisne, ale asi tie mesiace bezprostredneho putovania a totalnej slobody zmenili nase vnimanie volnosti. Toto je peklo! Nevadi zacali sme valit, vsak sme prisli do ciela!
Sed, chodza, sed, chodza... cely den, len o 5tej a o 10tej to trocha zpestria ranajky a obed. Uz sme si pred tym nieco odmeditovali takze presne vieme ako fungovat v takychto podmienkach. Panditarama je skvele centrum. Lepsie podmienky na meditovanie sme este nemali. Klima uplne idealna. Rano prijemne chladivo az kosa, ktoru som vsak velmi uvital, pretoze to bola aspon jedna cas dna ked sa dalo trocha schladit. Cez obed to bol cisty vypek, ale meditacka je dobre odizolovana, takze sa celkom dalo zvladat sprchovat iba raz denne. Co som v Malajzii, pred rokom nedaval.
Ale su tu aj zvlastne veci. Ten teror je fakt nezvycajny. Pokial clovek medituje tak sa to da zvladat, ale ked som niektore dni mal krizu a potreboval som trocha vypnut, tak som sa vela krat pristihol pri myslienkach ako sa zasit a skryt? Naco je to dobre? Iba vo mne vyvstavala averzia a iritacia. A tlacit sa do meditovania je horsie ako vobec nemeditovat. Tiez je zaujimavy ten paradox ako rigidne tlacia pravidla a predpisi a potom vam kludne zrusia interview s ucitelom alebo zamenia ucitela. Alebo nemozete cvicit tai-chi ani yogu, rozpravanie je uplne mimo ramec. A pritom nezmyselne oznami tykajuce sa jedneho ci dvoch meditujucich su neustale nahlas vyhlasovane do mikrofonu.

Asi vam je jasne, ze som tu prve dva tyzdne celkom zapasil, dokonca som aj chcel oddist. Uz som mal oprate veci, ale povedal som si ze to este skusim a zabojujem. Dobre som spravil. Zostal som az do samotneho konca a meditacie isli krok po krociku dalej.
Posledny den nas opat iba supli do auta a zobrali na letisko. Tentokrat bolo aspon svetlo a tak sme videli dedinky a mestecka popri ceste. Zaujimavi boli uz len ludia v autobusoch a pickupoch. Nemuseli sme sa na seba ani pozriet a bolo nam jasne, ze sem este urcite prideme, ale az ked dozreje ten spravny cas a mi budeme dobre pripraveny -ako meditacne tak aj vizovo.

India

NB: I switch back to Slovak. Sorry all you folks.
Prekrocenie harnice bolo magicke. Spominam si ako mi kedysi davno ludia hovorili aky je to kontrast, aka ulava prejst z Pakistanu do Indie. My sme boli v muslimskom svete nieco okolo 4 mesiacov a celkom sme si nanho zvykli. Najlepsi bol Pakistan, citili sme sa tam velmi prijemne a uvolnene. Ludia nas prilis netlacili, neokradali... To co prislo po pozreti si zatvaracej ceremonie na hranici vo Wagha, bolo neskutocne. Tato teatralna fraska kde sa vojaci oboch stran pretekaju kdo vypochoduje s vysie vykopnutou nohou (inac celkom yoginske vykony) je celkom vtipna a vystihuje patetickost celych Indicko - Pakistanskych vztahov.

Pre zretelnejsiu predstavu o rozdieloch medzi tym co sme zazili na ceste v poslednych mesiacoch a co sa vsetko zmenilo po prekroceni jednej ciary na mape ma napadaju dve prirovnania:
Pamatate si casy ked boli ciernobiele televizory beznostou? Nie je to az tak strasne davno. Prve farebne obrazovky este neboli uplne to co mame teraz a predsa to bol maly zazrak. Skuste si predstavit ake by to bolo pozerat filmy na CB obrazovke, na ktorej chytate iba STV1 a STV2 a potom zrazu sa dostat k LCD panelu s kablovkou kde je 100 programov!
Dalsie prirovnanie by sa dalo situovat do cias pred 89-tim. Ludia uz boli zvyknuty na to co maju, co je dostupne... Vsetko to bolo akosi normalne, nie? Ked tu zrazu sa otvorili hranice a hned prva navsteva Rakuska vam ukazala, ze svet dokoaze byt ovela farebnejsi. Vyber v obchodoch neporovnatelny. Moznosti ludi zdanlivo neobmedzene. S tymto samozrejme suvisia aj vedlajsie efetky.
Iran a Pakistan boli v podstate velmi cudne krajny. Ludia chodia zakryti. Zeny sa s cudzimi muzmi nerospravaju. Vsetko je jednoduche a preto krasne. Zatial co volnost a sloboda maju aj svoju odvratenu tvar...
Z hranice vo Wagha sme si zobrali share taxi do Armitsaru -putnicke mesto Sikhov. V taxiku snami isli dvaja indovia a jedna indka. Starsia pani. Cely cas sa veselo a akosi hlucne bavila priamo s nami!!!??? Dusan to skoro nerozdychal. Nieco neskutocne. Nebola zahalena od hlavy po paty, neodvracala zrak ked sme sa len pribilizili. Prave naopak. Vypytovala sa. Rozhadzovala rukami a co viac: smiala sa!!! Toto nas malo pripravit na to co prichadza. V Armitsare sme isli priamo do Golden Templu -najsvatejsi chram, kde denne ubytuju tisice ludi a nakrmnia este vacsie hordy. Vsetci sa na nas usmievaju, wow?! Ludia spia na zemy. Pre cudzincov tam sice maju separe izbu, ale je sezona, takze nas tam bolo celkom dost. Ludia z celeho sveta. Backpackery aj obycajny turisti. Mlade baby aj seriozny putnici. My sme posobili ako ludia co prisli zo samotky. Vobec som nebol zvyknuty komunikovat so zenami. Prislo mi velmi zaujimave, ze sme sa mohli bavit o hocicom. Nie len o nabozenstve, resp. islame. Nie zeby v Irane a Pakistane neboli cudzinci. Boli. Ale drviva vacsina to boli tzv. overlanders. Asi nikdo nemal Pakistan ako ciel. Vzdy to boli mesiace az roky co ludia cestovali. Ked tu zrazu ludia prileteli na dva tri tyzdne, co je dost velka zmena v style cestovania. Vsak to vidim aj na sebe. Na Indiu nam zostal tyzden! To som viac casu stravil v samostnom Islamabade ci Lahore... a tu sa hodlame prejst celu severnu Indiu z Armitsaru az do Kalkaty.
Dalsia velka zmena boli obchody, hlavne jedlo. Tolko moznosti a chuti. Rychlo sme sice zistili, ze vsetko je to brutalne prepalene chili a ciernym korenim, ale na zaciatku sa nam to pacilo. Povodne sme v Armistare planovali zostat iba jeden den. Hlavnym cielom bolo samozrejme Varanasi. Ale vlakova situacia -nam doteraz uplne neznama -je v indii velmi zvlastna. Listky si treba rezervovat dopredu. Najskorsi listok sa nam podarilo zohnat az o tri dni aj to iba na klimatizovanu triedu (3 nasobna cena, avsak stale smiestna suma...). Vzapati sme si vsak kupil listky s Varanasi do Kalkaty. Aj bezna trieda o 6 dni bola uz vypredana, ale existuje tu tzv. cakacy list, tak sme si kupili listky pod ciarov. My sme boli 10ty a 11ty. Zevraj dovtedy sa urcite niekto odhlasi a tato pozicia sa bezne dostane na radu. OK...
Nasledovali dva dni vo vlaku, co je zazitok a skusenost sama o sebe. Tu je zivo. Vsetko sa da kupit priamo s lozka. Krajna na vokol sama exoticka a ludia takpodobne. Do Varanasi sme prisli celkom sviezi a zrelaxovani. To bolo dobre, pretoze toto farebne a vibrujuce mesto na Ganghe ma najhektickejsiu premavku a vobec ruch ludi aky si asi ani neviete predstavit. Na cestach aj bocnych cestickach je to konstatny prud ludi, zvierat, aut, motoriek, bicyklov a kariciek. Stale sa na nas niekto lepil. Muchy dohadzovacky. Nebolo jednoduche si najst hotel samostatne bez toho aby si niekto neprilepsil tym "ze nas tam dovedie". Zlozili sme sa a hura do uliciek. Highlight cislo jedna bolo spalovanie mrtvol. Na ghate (schodisku) ktore sa patricne volalo burning ghat sme najprv nic nevideli. Tak sme sa len tak prechadzali uzskymi ulickami a vychutnavali vone a chute. K veceru sme smerovali spat k hotelu, ked tu zrazu ohienky. Hm... ale kde su tie mrtvoli? Aha, tam trci noha, jaj a na druhej strane je hlava! Tento obraz mi zostane v pamati asi trocha dlhsie. Skvariace sa maso a potiaca sa koza. Na niektorych bolo vidno kosti. Spalovaci chodili dokola a prihadzovali drevo. Niektore mrtvoli trebalo upravit tak im surovo palicami zlomili nohy a supli do hlavneho ziaru... Velmi dobre obrazy pred nasim zasedom v Barme.
Na druhy den sme sa plne oddali shopingu. Suveniry a darceky. Je tu toho na vyber neskutocne a ceny su prave indicke... zopar Ghandiov sem, zopar tam a ani nevieme ako "spusta" prachov v cudu.
Dalsie dva dni vo vlaku. Tentokrat vsak v beznej triede a stym ze na stanici nam dali iba jeden listok. Ten druhy sa nezmestil nad ciaru. Povedali vsak ze kludne mozeme ist do vlaku. Lozka boli celkom velke tak sme si s Duskom povedali ze ideme na to. Vlastne nam ani nic ine nezostavalo ak sme chceli stihnut lietadlo. Nuz ale dvaja na lozku bola naivna predstava. Na zaciatku sme tam boli styria. Dobre to este nebola noc tak sme sedeli. Ked uz vsak na nas prisla ospalost a chceli sme sa trochu natiahnut, tak vobec nebolo jednoduche nasich spolusediacich vyhodit. Jeden znich mal kalasnikov a tak sme to s drzostou nechceli prehanat. Par hodin sme sa tam tlacili traja. V polke noci sme vsak uspeli a na lozku sme boli iba mi dvaja, co sa uz celkom dalo. Spali sme az do rana.
Kalkata bola kupodivu celkom moderna. Kolonialna. Pozreli sme si iba vecerne ulice a rano sup ho na letisko.
Takto vyzerala India zvlaku... raz dva tri a bol koniec. Po mesiacoch pomaleho a kludneho cestovania to boli fakt fofri, ale tak co uz. Povedali sme si ze sa sem este vratime. Len som zvedavy kedy?