Kresby a malby na stenu

Tuto zimu som opat trocha tvoril. V hostely Blues chceli ozivit vchod a tak som sa realizoval. To ma v zapati inspirovalo k vytvoreniu mojho prveho portfolia. Tuhla je

Jantar-Portfolio

V pripade, ze hladate cloveka, ktory by Vam namaloval nieco pekne vo Vasom bare, osviezil predajnu, alebo kludne aj pomaloval steny na byte pozrite si moju robotu... (Zilina a Bratislava su hlavne lokality kde sa bezne nachadzam, ale nie su to jedine dve slovenske mesta, kde by som mohol malovat... )

Maľovanie na steny

Začalo to už dávnejšie avšak zo začiatku to boli iba súkromné projekty. Prvé maľovanie na steny prišlo keď som si zútulňoval ateliér v Galante a robil si z neho svoju izbu. To sa písali roky 95-96 a ja som si maľoval na steny svoje vízie krásy. Skoro o desať rokov neskôr som sa pri cestovaní po Nicaragui dostal do pekného hostela, ktorý bol pomaľovaný rôznymi maľbami. Evidentne ich robili viacerí ľudia, maľba je ako rukopis, každý má svoj štýl. Opýtal som sa personálu, či by som mohol aj ja niečim prispieť, a tak vznikol môj prvý "profesionálny" výtvor. Aj keď vtedy mi stačilo, že som nemusel platiť za dve noci a jeden obed...
Poďme ďalej po tejto časovo-maľovanej osi. V roku 2009 som dobicykloval do Pakistanu (o tejto púti sa dočítate v starších článkoch), kde som sa opäť dostal do útulného hostelíka a voľné chvíle som využil najlepšie ako som vedel. Tu vznikla Kaori, za ktorou sa skrýva skutočná Japonka, ktorá bicyklovala z Japonska, cez Čínu a Pakistan do Indie. Toto dielo, som poňal trochu profesionálnejšie - vopred som si dohodol, že nebudem platiť za ubytovanie. Stále som to však bral ako sebarealizáciu, nie ako moju prácu.
To sa však zmenilo pri mojom zatiaľ poslednom projekte. Dostávame sa do súčasnosti, t.j. do roku 2012. Opäť zostávame v dobre známom prostredí hostelov, tento raz však zvučné mená ďalekých krajín doplníme krásnym menom našeho hlavného mesta. V hosteli Blues majú izby pomenované podľa svetových metropol. Rozhodli sa ich trochu oživiť, a tak ma pozvali, aby som im s tým pomohol. Dostal som viac menej voľnú ruku. Jediná požiadavka bola aby daná maľba súvisela s názvom izby. A tak som do Amsterdamu na stenu namaľoval bicykel, do Londýna rušnú ulicu s rôznorodými ľuďmi a v Paríži som sa nechal inšpirovať slávnym centrom moderného umenia zvaným Pompidour center. Na Berlín som vymyslel výrok od Herrmana Hesseho, napísal som ho ornamentným starodávnym písmom, a tak celá izba dostala trocha ušľachtilejšiu atmosféru, čo tie ružové steny potrebovali. Najluxusnejšiu izbu, Jeruzalem, som mal spraviť čo najelegantnejšie a tak som zvolil modro-zlaté ryby, ktoré okrem iného reprezentujú Ježiša. Posledná izba sa volala Dublin. Írsko si spájam so stromami a s Keltmi, a tak som navrhol spraviť tam keltský strom. Vznikla z toho najväčšia maľba tejto zákazky. Pri maľovaní v tomto hosteli som si uvedomil, že je trocha rozdiel maľovať sám pre seba, alebo za ubytovanie, alebo maľovať za prachy. Bavilo ma to rovnako, ale oveľa viac energie som venoval poslednému projektu, nie len preto, že izieb bolo 6, ale aj preto, že boli na mňa kladené väčšie nároky. A tak si myslím, že som aj podal najlepší výkon. Čo poviete? Ak máte nejaké komenty k maľbám, sem s nimi! Nech je to na budúce ešte lepšie.
Pre viac obrázkov, mrknite na môj flickr.

Cycling to Asia, PEOPLE & FACES

Sri Lanka

Saga cestovatelsky zvucnych mien nasej cesty sa konci na ostrove v tvare manga kusok na juhovychod od Indie. Ocitli sme sa tu neplanovane a spontanne. Tak to mame radi. Mozno aj preto sa zo Sri Lanky stal jeden z highlightov našej vypravy.
Na prvy, povrchny pohlad sa moze Lanka zdat iba kopia nedalekej Indie. Po lepsom preskumani ostrova a ostrovcanov je vsak rozdielov neurekom. Sri Lancania su kludnejsi, uprimnejsi a hlavne (zatial) neskazeni masovym turizmom. To co sme videli na severe Indie bol v podstate turisticky masaker. Sice sa mnohi tvarili ako ostrielani backpackeri, v skutocnosti to boli len konzumaci v etno vybave. Davy mladych zapadniakov vychutnavajucich si indicku ganju na terase hoteliku vo Varanassi su hlavnou pricinou tohto vyroku.
Prve dni sme atmosferu prirovnavali k ospalej Cube. Az neskor nam doslo, ze sme prileteli na prvy sviatok vianocny, jeden by povedal, ze v Azii nebude znamenat vela, ale v byvalej Britskej kolonii sa echo tohto krestanskeho sviatku stale silno ozyva. Neskor sa Colombo trocha prebralo, stale vsak posobilo ako sipova ruzenka tesne po bozku. Sri Lanka zaziva akesi nove rano. Po skoro 30 rocnej vojne, zakontrovanej devastujucov Tsunami, sa Lancania len pomali otvaraju novym moznostiam svojej slobody.
My sme si dali skoro tyzden vegetu a pokludneho vybavovania nevyhnutnosti v Colombe. Vybavili sme si predlzenie viz (bezproblemov), poslali balik a sup ho spat do chraneneho prostredia meditacneho centra. Oproti Barme je cela Sri Lanka nasiaknuta aromov slobody a pohody, najviac to vsak vinika v samotnom centre. Vedie ho Ctihodny Pemasiri Thera. Na zaciatku nam, priznam sa, trocha vybil dych. Predsa len sme si po mesiaci prisnej drezuri a discipliny zvykli na urcite sposoby spravania -ako naseho tak aj ucitelovho. Ked tu zrazu hlavny predstaveny "porusa" asi vsetko co nam bolo v Barme kladene na doraz minimalne raz denne. Rozprava prirodzene, pohybuje sa uvolnene, vtipkuje a smeje sa... Po par dnoch sme plne asimilovani a je nam jasne, ze toto je styl aky nam naplno vyhovuje. Valime uplne prirodzene a po tyzdni si uvedomujem, ze meditujem vlastne viac ako v Barme, kde sme nemohli ist pocas dna ani do svojich Kuti.
Po troch tyzdnoch na nas vymysleli lakadlo: vylet do Anuradhapury -hlavneho mesta Sri Lanky od roku 500 BC az do roku 1000 AD. Obdobie v ktorom na Sri Lanke prekvital Budhismus. Budhovo ucenie sem priniesol syn krala Asoku v tretom storoci pred kristom a pretrvava do teraz. Podla miestnych to vsak uz davno nie je to co to byvalo na zaciatku tohto tisicrocia... Zeby klasicka nostalgia? Nie, nie. Po zhliadnuti tohto velkomesta vykopaneho z nanosou hliny len pred 30timi rokmi je nam jasne, ze mnisi a lajici co tu prebyvali boli naozaj vysko vzedalani a osvieteni...
Nacerpali sme motivaciu a sup ho spat do centra. Valime dalej, v podstate neprerusene dalsich 5 tyzdnov. Na konci februara sme zakoncili intenzivny vycvik. Meditovat sme vsak neskoncili. Po troch mesiacoch to totiz uz ide samo... jedine ze sme prestali vysedavat s prekryzenymi nohami a zacali sme sa pohybovat po okoli.
Najprv sme si spravili tyzdnovy relaxacny okruh po juho zapade ostrova. Zacali sme v ospalej Mirise: plaz, palmy a santenie vo vlnach. Parada, ale more a slnko su prilis silne zivle pre nase zlemravene tela. Mna jedna vlna skoro zlomila v pase, dusko ma oskrete oba lakte tak padime radsej do dazdoveho pralesa Sinharaja. Do dedinky na okraji parku sa dostavame az vecer a kupodivu tu nie je ani hotel ani restauracia... hmm... kde budeme spat? Tuto otazku sme si v podstate ani nestihli polozit, pretoze nas hned odchitil mlady Basan a pozval nas k sebe domov. Na druhy den nas povodil po 7mich vodopadoch v pralese. Najkrajsi zazitok vsak zostava jeho rodinka prebyvajuca na kraji dediny, pri riecke, v lese. Okrem trocha betonu a plastu je to zivot asi ako pred 2000 rokmi... Dalej ideme do hor. V Haputale nas najprv vita kosa -15 stupnov, sa vam v europe moze zdat ako jar, ale mi nahadzujeme bundy a capice. Na druhy den davame prechadzku po hrebeni, zakoncenu na cajovej plantazi. Na dalsi den je na plane navsteva cajovej fabriky a vyslap na Lipton's seat. Krasna prechadzka po az skoro gicovych plantazach, ktore sa rozliehaju pokial oko dovidi. Kedze sme nechceli brat taxi na sedlo (dobra snobaren, ze?), tak sme sa moc vyhladu slavneho Liptona netesili. Vo fabrike strajkuju tak sme toho vela nevideli ani tam. Nevadi samotna prechadza bola super. Nakoniec nasej rozhybavacej vypravy vlacikom do Kendy a sup ho spat do centra.
Ctihodny Pemasiri nam slubil, ze nas zoberie este do svojho lesneho centra, ale ked sme sa vratili, tak nam oznamil, ze auto je pokazene... nevadi, ideme sami autobusom. Este ze snami poslal mladeho Ct. Amithu. Ten tam bol pol roka tak to dobre pozna... Tri nove Kuti uprostred dzungle -miestny by to sice dzunglov nenazvali, ale pre Europanov je to dostatocna divocina. Travime tu nas posledny vykend, pred tym nes sa zacne nas navrat do civilizacie. Rozplyvame sa nad touto rajskou zahradou, meditujeme a zhlboka vychutnavame plody nasej cesty. Krasna rozlucka. Dokonala bodka.
Potom uz len spat do centra, balenie, lucenia sa s mnichmi a sup ho na letisko. Tam kempujeme na druhom poschodi pri svetle neoniek a filmovej hudbe hrajucej na celom letisku... zaciname sa europanizovat. Ale nie tak zhurta, rano nam na check in oznamuju, ze lietadlo bude meskat, pohoda... co znamena, ze my zmeskame pripoj v Ammame do Viedne. Takze spime v Jordansku. Vytame to pozitivne, okrem toho, ze neprideme nevyspaty, neprideme ani vyhladoveny: v 4 hviezdickovom hotely je totiz bufet s neodolatelnymi dobrotami a kedze nas nepustia za hranice hotela, tak vacsinu casu travime v jedalni. Tento chlapik na ulici v Kendy by asi reagoval podobne. Dobre padne aj aklimatizacia na zimu. Strasnych 15 stupnov citime ako tesne nad bodom mrazu. Hold posledne mesiace sme sa potili 24 hodin denne, takze nase tela maju zmenene vnimania teploty.
Vo viedni milim a srdecnym privitanim Lucky a Danky zacalo nase opatovne posobenie v europe. Citim sa skor akoby som zacinal nieco uplne od zaciatku. Tento vylet bol naozaj zivotna cesta ako tvrdil Dusko a nie len vylet do Azie.

Burma

Z cestovatelskeho hladiska sme v Burme (Myanmar) ani neboli. A to sme tam stravili mesiac, resp. presne 28 dni ako nam umoznovali nase viza. Kedze nas povodny plan bol 3 mesiace, z coho sme 2 chceli meditovat a mesiac cestovat, rozhodli sme sa ze si pozreme iba Yangon a zbytok stravime najuslachtilejsie ako si len vieme predstavit.
Panditarama forest meditation centrum, kde sme mali namierene, je vsak velmi zbehle v starani sa o zahranicnych meditujucich a tak nas z letiska zobrali priamo knim. Krasne a obrovske, kludne a velmi prisne, presne ako opisovali znami, ktori tu uz boli pred nami. Nachadza sa necelu hodinku od Yangonu. Obrovsky pozemok je plny jazierok s leknami. Mosty, cesticky, otvorene luky aj huste lesy. Rovnomerne roztrusene kuti (chatky) pre mnichov aj meditujucich. Obrovska meditacka a velka jedalen, prezradzaju, ze sem chodieva vela ludi.
Prisli sme a uz bol vecer. Hlavnej mnisky sme sa spytali ci mozeme ist zajtra spat to mesta, ze by sme si kupili vankuse a sarongi (sukne pre muzov). "Netreba. Vsetko tu mame, vsetko vam dame"
Na druhy den sme zaspali ranajky -rano o 3tej sme fakt neboli zvyknuty vstavat a ranajky o 5tej sme tiez "necakali". Este ze nas prisiel mnisko zobudit... Planovali sme den-dva porelaxovat, ale hlavny sayadow (mnich) nas uviedol zakladnymi instrukciami, ako pre skolacikou, do meditacnej praxe a oznamil nam, ze nepovoluju rozpravanie, prechadzanie sa... na meditacie vcas, nemozete odchadzat z meditacnej haly... Same prikazy a zakazy. To je co? Vazenie? Vedeli sme ze je to tu prisne, ale asi tie mesiace bezprostredneho putovania a totalnej slobody zmenili nase vnimanie volnosti. Toto je peklo! Nevadi zacali sme valit, vsak sme prisli do ciela!
Sed, chodza, sed, chodza... cely den, len o 5tej a o 10tej to trocha zpestria ranajky a obed. Uz sme si pred tym nieco odmeditovali takze presne vieme ako fungovat v takychto podmienkach. Panditarama je skvele centrum. Lepsie podmienky na meditovanie sme este nemali. Klima uplne idealna. Rano prijemne chladivo az kosa, ktoru som vsak velmi uvital, pretoze to bola aspon jedna cas dna ked sa dalo trocha schladit. Cez obed to bol cisty vypek, ale meditacka je dobre odizolovana, takze sa celkom dalo zvladat sprchovat iba raz denne. Co som v Malajzii, pred rokom nedaval.
Ale su tu aj zvlastne veci. Ten teror je fakt nezvycajny. Pokial clovek medituje tak sa to da zvladat, ale ked som niektore dni mal krizu a potreboval som trocha vypnut, tak som sa vela krat pristihol pri myslienkach ako sa zasit a skryt? Naco je to dobre? Iba vo mne vyvstavala averzia a iritacia. A tlacit sa do meditovania je horsie ako vobec nemeditovat. Tiez je zaujimavy ten paradox ako rigidne tlacia pravidla a predpisi a potom vam kludne zrusia interview s ucitelom alebo zamenia ucitela. Alebo nemozete cvicit tai-chi ani yogu, rozpravanie je uplne mimo ramec. A pritom nezmyselne oznami tykajuce sa jedneho ci dvoch meditujucich su neustale nahlas vyhlasovane do mikrofonu.

Asi vam je jasne, ze som tu prve dva tyzdne celkom zapasil, dokonca som aj chcel oddist. Uz som mal oprate veci, ale povedal som si ze to este skusim a zabojujem. Dobre som spravil. Zostal som az do samotneho konca a meditacie isli krok po krociku dalej.
Posledny den nas opat iba supli do auta a zobrali na letisko. Tentokrat bolo aspon svetlo a tak sme videli dedinky a mestecka popri ceste. Zaujimavi boli uz len ludia v autobusoch a pickupoch. Nemuseli sme sa na seba ani pozriet a bolo nam jasne, ze sem este urcite prideme, ale az ked dozreje ten spravny cas a mi budeme dobre pripraveny -ako meditacne tak aj vizovo.

India

NB: I switch back to Slovak. Sorry all you folks.
Prekrocenie harnice bolo magicke. Spominam si ako mi kedysi davno ludia hovorili aky je to kontrast, aka ulava prejst z Pakistanu do Indie. My sme boli v muslimskom svete nieco okolo 4 mesiacov a celkom sme si nanho zvykli. Najlepsi bol Pakistan, citili sme sa tam velmi prijemne a uvolnene. Ludia nas prilis netlacili, neokradali... To co prislo po pozreti si zatvaracej ceremonie na hranici vo Wagha, bolo neskutocne. Tato teatralna fraska kde sa vojaci oboch stran pretekaju kdo vypochoduje s vysie vykopnutou nohou (inac celkom yoginske vykony) je celkom vtipna a vystihuje patetickost celych Indicko - Pakistanskych vztahov.

Pre zretelnejsiu predstavu o rozdieloch medzi tym co sme zazili na ceste v poslednych mesiacoch a co sa vsetko zmenilo po prekroceni jednej ciary na mape ma napadaju dve prirovnania:
Pamatate si casy ked boli ciernobiele televizory beznostou? Nie je to az tak strasne davno. Prve farebne obrazovky este neboli uplne to co mame teraz a predsa to bol maly zazrak. Skuste si predstavit ake by to bolo pozerat filmy na CB obrazovke, na ktorej chytate iba STV1 a STV2 a potom zrazu sa dostat k LCD panelu s kablovkou kde je 100 programov!
Dalsie prirovnanie by sa dalo situovat do cias pred 89-tim. Ludia uz boli zvyknuty na to co maju, co je dostupne... Vsetko to bolo akosi normalne, nie? Ked tu zrazu sa otvorili hranice a hned prva navsteva Rakuska vam ukazala, ze svet dokoaze byt ovela farebnejsi. Vyber v obchodoch neporovnatelny. Moznosti ludi zdanlivo neobmedzene. S tymto samozrejme suvisia aj vedlajsie efetky.
Iran a Pakistan boli v podstate velmi cudne krajny. Ludia chodia zakryti. Zeny sa s cudzimi muzmi nerospravaju. Vsetko je jednoduche a preto krasne. Zatial co volnost a sloboda maju aj svoju odvratenu tvar...
Z hranice vo Wagha sme si zobrali share taxi do Armitsaru -putnicke mesto Sikhov. V taxiku snami isli dvaja indovia a jedna indka. Starsia pani. Cely cas sa veselo a akosi hlucne bavila priamo s nami!!!??? Dusan to skoro nerozdychal. Nieco neskutocne. Nebola zahalena od hlavy po paty, neodvracala zrak ked sme sa len pribilizili. Prave naopak. Vypytovala sa. Rozhadzovala rukami a co viac: smiala sa!!! Toto nas malo pripravit na to co prichadza. V Armitsare sme isli priamo do Golden Templu -najsvatejsi chram, kde denne ubytuju tisice ludi a nakrmnia este vacsie hordy. Vsetci sa na nas usmievaju, wow?! Ludia spia na zemy. Pre cudzincov tam sice maju separe izbu, ale je sezona, takze nas tam bolo celkom dost. Ludia z celeho sveta. Backpackery aj obycajny turisti. Mlade baby aj seriozny putnici. My sme posobili ako ludia co prisli zo samotky. Vobec som nebol zvyknuty komunikovat so zenami. Prislo mi velmi zaujimave, ze sme sa mohli bavit o hocicom. Nie len o nabozenstve, resp. islame. Nie zeby v Irane a Pakistane neboli cudzinci. Boli. Ale drviva vacsina to boli tzv. overlanders. Asi nikdo nemal Pakistan ako ciel. Vzdy to boli mesiace az roky co ludia cestovali. Ked tu zrazu ludia prileteli na dva tri tyzdne, co je dost velka zmena v style cestovania. Vsak to vidim aj na sebe. Na Indiu nam zostal tyzden! To som viac casu stravil v samostnom Islamabade ci Lahore... a tu sa hodlame prejst celu severnu Indiu z Armitsaru az do Kalkaty.
Dalsia velka zmena boli obchody, hlavne jedlo. Tolko moznosti a chuti. Rychlo sme sice zistili, ze vsetko je to brutalne prepalene chili a ciernym korenim, ale na zaciatku sa nam to pacilo. Povodne sme v Armistare planovali zostat iba jeden den. Hlavnym cielom bolo samozrejme Varanasi. Ale vlakova situacia -nam doteraz uplne neznama -je v indii velmi zvlastna. Listky si treba rezervovat dopredu. Najskorsi listok sa nam podarilo zohnat az o tri dni aj to iba na klimatizovanu triedu (3 nasobna cena, avsak stale smiestna suma...). Vzapati sme si vsak kupil listky s Varanasi do Kalkaty. Aj bezna trieda o 6 dni bola uz vypredana, ale existuje tu tzv. cakacy list, tak sme si kupili listky pod ciarov. My sme boli 10ty a 11ty. Zevraj dovtedy sa urcite niekto odhlasi a tato pozicia sa bezne dostane na radu. OK...
Nasledovali dva dni vo vlaku, co je zazitok a skusenost sama o sebe. Tu je zivo. Vsetko sa da kupit priamo s lozka. Krajna na vokol sama exoticka a ludia takpodobne. Do Varanasi sme prisli celkom sviezi a zrelaxovani. To bolo dobre, pretoze toto farebne a vibrujuce mesto na Ganghe ma najhektickejsiu premavku a vobec ruch ludi aky si asi ani neviete predstavit. Na cestach aj bocnych cestickach je to konstatny prud ludi, zvierat, aut, motoriek, bicyklov a kariciek. Stale sa na nas niekto lepil. Muchy dohadzovacky. Nebolo jednoduche si najst hotel samostatne bez toho aby si niekto neprilepsil tym "ze nas tam dovedie". Zlozili sme sa a hura do uliciek. Highlight cislo jedna bolo spalovanie mrtvol. Na ghate (schodisku) ktore sa patricne volalo burning ghat sme najprv nic nevideli. Tak sme sa len tak prechadzali uzskymi ulickami a vychutnavali vone a chute. K veceru sme smerovali spat k hotelu, ked tu zrazu ohienky. Hm... ale kde su tie mrtvoli? Aha, tam trci noha, jaj a na druhej strane je hlava! Tento obraz mi zostane v pamati asi trocha dlhsie. Skvariace sa maso a potiaca sa koza. Na niektorych bolo vidno kosti. Spalovaci chodili dokola a prihadzovali drevo. Niektore mrtvoli trebalo upravit tak im surovo palicami zlomili nohy a supli do hlavneho ziaru... Velmi dobre obrazy pred nasim zasedom v Barme.
Na druhy den sme sa plne oddali shopingu. Suveniry a darceky. Je tu toho na vyber neskutocne a ceny su prave indicke... zopar Ghandiov sem, zopar tam a ani nevieme ako "spusta" prachov v cudu.
Dalsie dva dni vo vlaku. Tentokrat vsak v beznej triede a stym ze na stanici nam dali iba jeden listok. Ten druhy sa nezmestil nad ciaru. Povedali vsak ze kludne mozeme ist do vlaku. Lozka boli celkom velke tak sme si s Duskom povedali ze ideme na to. Vlastne nam ani nic ine nezostavalo ak sme chceli stihnut lietadlo. Nuz ale dvaja na lozku bola naivna predstava. Na zaciatku sme tam boli styria. Dobre to este nebola noc tak sme sedeli. Ked uz vsak na nas prisla ospalost a chceli sme sa trochu natiahnut, tak vobec nebolo jednoduche nasich spolusediacich vyhodit. Jeden znich mal kalasnikov a tak sme to s drzostou nechceli prehanat. Par hodin sme sa tam tlacili traja. V polke noci sme vsak uspeli a na lozku sme boli iba mi dvaja, co sa uz celkom dalo. Spali sme az do rana.
Kalkata bola kupodivu celkom moderna. Kolonialna. Pozreli sme si iba vecerne ulice a rano sup ho na letisko.
Takto vyzerala India zvlaku... raz dva tri a bol koniec. Po mesiacoch pomaleho a kludneho cestovania to boli fakt fofri, ale tak co uz. Povedali sme si ze sa sem este vratime. Len som zvedavy kedy?

Cycling to Asia, Dusan 5

Predchadzajuci clanok sa niesol v znameni velkych, dnes uz naplnenych, cyklistickych snov, o ktore by som sa s Vami teraz rad podelil.
Vzhladom na cas, bezpecnost a zaujimavost roznych usekov Karakoram Higway (KKH) sme sa zhodli na tom, ze najlepsie bude ak sa na sever odvezieme autobusom, kus pobyciklujeme a naspat do Islamabadu opat autobusom.
Neznajuc toho naco si treba dat pri volbe autobusu pozor, nasadli sme do prveho lacneho, ktory nam bol ponuknuty. Nasledovalo 26 hodin nezabudnutelnej jazdy v autobuse s nefungujucimi tlmicmi. Na polorozbitej KKH sme teda precitili kazdy kamienok a prejazd mensou dierou v ceste znamenal nieco ako slabsiu ranu do zaludka. No brutalitka:) Posledne dve hodiny sme prezili len vdaka balancovaniu v polostoji.. Nadsenie krajinou, ktora nas obklopovala vsak bolo intenzivnejsie ako utrpenie z jazdy a tak sme do prijemneho baltistanskeho Skardu dorazili bez vaznych dusevnych ujmov a po dni rekonvalescencie boli opat pripraveni nasadnut na nasich ocelovych tatosov, smerom do rozpravky..
Jesen v udoli Skardu tiahnucom sa asi 200 km vychodne od KKH bola vo svojej azda najkrajsej tohtorocnej etape. Strme skalnate himalajske stity, v upatiach lemovane pozlatenymi polickami, lesikmi a alejami, pomedzi ktore si svoju cestu razil dravy Indus, vyrazali dych. Cesta sledujuca divoku riecnu riavu obcas zachadzala do zabudnutych horskych dedin, kde sa dali pozorovat jesenne prace najjednoduchsich ludi, akych nase oci dosial uzreli. Obcasne zastavenie na presladeny caj zanechalo dojem zazitia stredoveku. Zivotu na ulici v Pakistane celkovo dominuje muzska spolocnost. Zeny mozno v horach zhliadnut len v doprovode deti, pri praci na poli alebo hrbiace sa pod obrovskymi kosmi plnymi zasob razdia na tuhu zimu. Marne pokusy zvacnit ich takto fotoaparatom vraj mohli skoncit aj horsie ako len nevrlymi pohladmi. A asi je to dobre, za niecim treba jednoducho cestovat dalej ako len na vystavu, prezentaciu..
Ako na najkrajsi moment cyklistiky v udoli Skardu spominam na chvilu pred opatovnym napojenim sa na KKH. Najpanenskejsia priroda bola uz za nami a ja som zacal stale inenzivnejsie prezivat pominutelnost prijemneho prezivania nadhernych scenerii. Niezeby som zrazu osmutnel, prave naopak. V jednej chvili som v mysli pozoroval tak nadsenie okolim ako i vedomie pominutelnosti tychto i inych krasnych momentov v zivote putnika. Skratka, akoby som to prezival tak nejak plnsie, realnejsie. Cele som to prezival a zdielal s Jancim, ktoreho prave klatila horucka a bolave hrdlo, co este vacsmi umocnovalo ono poznanie. ..na horizonte masiv Nanga Parbat v plnej parade..
Po troch dnoch cyklistiky nasledoval tyzden nutneho relaxu v meste Giligit. ..taka uz himalajska matematika:) Neskor sa autobusom presuvame dalej na sever az takmer k cinskym hraniciam, kde sa nasa stvorica rozdeluje. Kevin s Arjanom slapu az na samotny sever, spravit si v khunjerabskom priesmyku svoj osobny rekord. Prilezitost vyslapat do cca 4700 m n.m. sa hold nenaskyta kazdy den. My s Jancim sa pustame na juh, smer niekdajsie kralovstvo Hunza, legendarna oblast KKH. Nasleduju styri dni ozajstnej cyklistickej Odysei. S vedomim toho, ze toto su posledne cyklisticke kilometre nasej velkej cesty, slapeme velmi pomaly, lahucko. Uveliceni dokonalym prirodno-kulturynym divadlom sa akoby len presuvame z jedneho miesta s nadhernym vyhladom na druhe. Posedavame, obdivujeme, prezivame.. Vsetko v hlbokej harmonii nas samotnych s rozpravkovym okolim. Kralovska rozlucka..
V Gilgite opat nasadame na autobus, ktory nas po 20 "zaujimavych" hodinach prenasa spat do tepleho Islamabadu, kde si mame splnit uz len dve povinnosti. Poslat domov bycikle a vyzdvihnut barmske viza. Oboje bolo, ako inac, zazitkom. Navsteva barmskej ambasady tym menej prijemnym. Vsetko potrebne na ziskanie viz sme odoslali postou z Gilgitu a podla prvotnych slov Ubu (Ujo barmsky uradnicek) mali byt viza vystavene po 3-4 dnoch. Prekvapenie prve - Ubu nam oznamuje, ze nase dokumenty sice dostal, no nemohol ich odoslat dalej na spracovanie do Barmy, pretoze nevidel original nasho pasu. S usmevom na tvari nam oznamuje, ze mame vraj pockat dalsich 7-10 dni. Vravime si, dobre, tyzden volna urcite hodnotne zuzitkujeme. Nestihame sice indicky Himacal Prades, no Varanasi a Bodhgaja budu stacit.. Prekvapenie druhe - po desiatich dnoch nam Ubu oznamuje, ze ziadame o specialny druh viz a cely proces sa pretiahne o dalsich 10-12 dni.
To uz je trochu prisilna kava. Nielenze uz pozname kazde zakutie umeleho, nahle vystavaneho Islamabadu (predovsetkym sektory G8 a F10..), mesta bez duse, Indiu uvidime len z okna vlaku, ale zacina vazne hrozit, ze nestihneme lietadlo z Kalkaty do Rangunu..
A co sa s tym celym da robit? Po zvazeni hrstky moznosti si konecne uvedomujeme, ze jedine rozumne riesenie, spociva v zmiereni sa so situaciou a trpezlivom vyckavani. Prijat zmenene podmienky a prisposobit sa im, velka to zivotna vyzva. Tak teda budujeme neoblomnu trpezlivost, no zaroven nestracame nadej, ze sa na nas opat raz Allah usmeje a vsetko tak nejak priaznivo dopadne. Ved nie len o tom, co si v zivote naplanujeme a automaticky zacneme povazovat za to - pre nas - najlepsie, je zivot:)

Romantika, to je trocha stradania s velkym povznesenim, Priatelia!

Cycling to Asia, The End

You know, everything comes to an end. Inevitable as sunset and maybe sad as broken heart, but universal.

So did our cycling part of this journey. But no need to be sad because we continue to move eastwards. We are merely just changing our way of transport. Bicycles -as beautiful and independent they are -have one disadvantage: time. Many would argue that this is not really a problem. Of course! All it's needed is plenty of it and all is fine. But planing is something that we don't like to do more than necessary so now we run out of this unique concept. We have simply no time to cycle from Islamabad to Kolkata. It's not only our fault. One thing is that the Karakoram was to tantalizing to resist going there. Other reasons are that stomach problems are almost inevitable in dirty country like Pakistan. Catching flue the same. And lastly but not the least is there the factor Burmese embassy. If we would like to blame somebody, than they are the easiest victims. But we try to take everything as it is and as it comes. So all we have to do is to adjust to this situation. Good for keeping flexible.

Section Backpacking is starting. First get rid of all unnecessary stuff. Get a cartoon box, disassemble the bicycle, clean all the parts, pack it, bring the 25kg parcel to the post office. Here go trough tons of odd procedures -highlight is sewing the box into cotton bag and send your never tired companion home. OK, one thing done. Than decide what to take with you -not too much since now you're gonna carry it on your back, not too little since cold can be miserable. Now back what's not needed and send it home. Yeah so little things. No tent, no stove and cooking gear and no winter cloths... What for? India and Burma are going to be warm.

Dusan caught some bad cough. Nothing pleasant, but what time is better to heal properly than waiting one week (so far...) in boring modern capital of Pakistan? Packing and preparing for backpacking is surprisingly time consuming. So far we didn't have to deal with train schedules, bus time tables and hotels for shelter. Bicycle gives you lot of freedom. No hassle. No time stress. If a town is too far to reach in a day, no problem, just camp somewhere before it and finish the journey the other day. You cycle as much as you feel like. You are the manager of your time.

Now things change. Trains leave if we are late. Buses don't stop when we would like to have a break. Hotels might be full and camping is literally out of reach in India. No big deal, at least we can easily send the tent home. Good thing is that we can start focusing on other things. No fatigue from cycling. No need to take shower every day. Time to read. Time to meditate... Burma is behind the door steps so why not to calm down a bit. After a week we are ready. Now just pick up the so desired visa and GO!

NB: This is a big change. I thing next trip is going to be quite ordinary so I will most likely not update so many new articles. But India will be full of surprises so maybe not. Never-less the section "Cycling to Asia" is definitely over.